Obloha je zaplnená mrakmi, no tie zatiaľ nevyslovili svoj žalospev. A tak len bránia slnku, aby predviedlo svoje lúče. Aspoň, že neprší...pomyslí si. To jediné jej chýba...veď tu sa nemá kde skryť, nie je tu žiadny strom, ani prístrešie. Len úzka cesta obklopená z oboch strán vysokými hladkými skalnatými múrmi.
Tak kadiaľ sa teda vyberie?...dopredu, či nazad? A, ktorý smer je vlastne spiatočný?! Veď ani nevie odkiaľ prišla, ako sa tam vôbec dostala... Má skľučujúci pocit beznádeje. Zostane tu navždy, opustená a po pár dňoch zomrie. Na studenej, úzkej ceste... nikto nebudes ňou. Zomrie sama a nikdy ju nikto nenájde. Vlastne, nikomu nebude chýbať, tak čím sa trápi?! Bude to pre ňu vykúpenie...aspoň sa nebude musieť ďalej trápiť a hľadať únik zo situácie. Nikto ju nebude ľutovaťa ona sa nebude musieť pozerať na falošné tváre ľudí, ktorí sa tvária ako im bude za ňou smutno.
Zrazu začuje hlasy...a kroky... sú celkom blízko! Ale odkiaľ prichádzajú? Nikoho nevidí! Počuje ich stále zreteľnejšie... je to detský hlas, ktorý kričí jej meno. Má odpovedať? Veď predsa nemá čo stratiť, aspoň zistí, kto to je... No nestihne otvoriť ústa a malé kučeravé dievčatko ju chytí za ruku. Nič nepovie, iba jej uprene pozrie do očí. Akoby vedelo o všetkomnetreba mu nič vysvetľovať...ono vie čo ju trápi...rozumie jej. Skrehnuté prsty sa akoby zázrakom zohrejú a v celom jej tele a duši sa rozhostí pokoj.
" Neboj sa... ja budem vždy s tebou, nikdy ťa nenechám samú na tejto ceste...No smer si musíš zvoliť ty sama... kamkoľvek sa pohneš, kráčaj celým srdcom a ono ťa povedie.
Zatvor oči a skús si spomenúť na to najkrajšie, čo si zažila...a neplač, že sa to skončilo, ale smej sa, že sa to vôbec stalo...no tak sa usmej veď tvoj úsmev dáva svetlo, ktoré zničí túto pustú a tmavú cestu a odstráni tieto skalné múry. Prosím, neplač už...slzy môžu vyschnúť, ale srdce nikdy! Viem, že si sklamaná a cítiš sa stratená a opustená. No ja som tu vždy pre teba. Stále ťa chránim a každá tvoja slza dáva mojim krídlam silu ťa brániť. No moje krídla sú už dosť silné...tak neplač a usmej sa na mňa. Mám rada, keď sa smeješ. Vtedy sa všetko okolo teba rozžiari a aj mraky na oblohe sa stratia. Svojím smiechom rozosmievaš iných, a tak odovzdávaš každému kúsok svetla."
"Ale ja už nemám silu sa smiať, a nemám silu ani plakať...všetko sa mi zdá zbytočné..."
" Bolesť je silná, no ty ju dokážeš premôcť. A aj táto bolesť má zmysel, aj keď sa ti to zdá nemožné. Tvoja bolesť ťa mení a dáva ti silu. Vďaka nej dokážeš preciťovať aj bolesť iných a zrkadliť sa v cudzích ranách, akoby boli tvoje vlastné. Nijaký človek nemôže dozrievať bez bolesti a nemôže bez nej napredovať. Zlomili ťa, no ty sa znova postavíš a tentoraz omnoho silnejšia. Skús prestať živiť svoje trápenie... a usmej sa už, chcem zasa vidieť tú žiaru v tvojich očiach... vždy, keď sa na teba zhora dívam, vidím ťa podľa tej žiary...a počujem tvoj smiech, ktorý je iný než ostatné."
Spomenula si ako sa smeje...vždy sa všetci smiali na jej smiechu a zdal sa im zábavný...Pri tejto myšlienke sa zrazu nechtiac usmiala...Skalnaté múry sa pomaly vzďaľovali a mraky nahradilo belasé nebo s vychádzajúcim slnkom. Začula vtáčí spev, a keď otvorila oči, ocitla sa na lúke posiatej kvetmi.
Dievčatko, ktoré ju stále držalo za ruku sa usmialo. "Teraz môžem znova vzlietnuť do neba..., ale neboj sa, stále som s tebou, vo dne i v noci...nech by sa dialo čokoľvek...ľúbim ťa." Pustilo jej ruku a vyletelo do výšky spolu s húfom belasých motýľov.
"Ľúbim ťa" znelo jej stále v hlave. Tak predsa je to pravda. Vždy cítila prítomnosť svojho anjela, no nikdy sa jej neukázal...nikdy k nej neprehovoril. Stála uprostred lúky a ponárala sa do vône kvetov...bola prenikavá a taká jemná zároveň. Ľahla si do trávy a omámená všetkou tou krásou zaspala...keď sa prebudila, ležala vo svojej posteli stále zabalená v deke. Za oknom svitalo a po daždizostali len stopy na oknách. Bol to len sen??!!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
verculka89
19. 11.novembra 2007 19:24
Jezis, to je krasne... ako nemohla som ake to je krasnucke... klobuk dole
Napíš svoj komentár