Denne na nás vplýva nekonečne veľa vecí a len roztriediť ich na správne a nesprávne nám dáva zabrať. Niekedy mám pocit, že stojím na rozhraní osudu a dúfam, že mi ukáže správnu cestu. Nesmiem to však robiť často, pretože ľahko môžem padnúť. Často mám pocit, že štrnásťročné dievča ešte nerozumie ničomu a nemalo by sa o to ani pokúšať, lebo príde len na nesprávne riešenia. Nemôžem mať predsa pohľad dospelého, keď som ešte len dieťa! Iste by bolo fajn chápať to, ale predsa, opakujem "dieťa"!
Niekedy mám chuť sa brániť, no nemám dosť síl, a tak vyhrá niečo, s čím nesúhlasím...niekedy už nemám ani chuť sa brániť...niekedy už nedokážem obrániť niečo správne, nejaký názor alebo vec, proste vyhrá niečo opovrhnutia hodné. Niekedy zase nemám dosť odvahy a inokedy ani ľudí, ktorí by bojovali so mnou... nikto nemá chuť bojovať proti dobe ani čudným rebríčkom hodnôt...je to tak!
Svet sa rúti do zatratenia a ja sa na to prizerám, lebo s tým nedokážem nič robiť. Ak sa rýchlo nespamätáme, nedopadne to dobre...
A riešenie? Čo tak počkať na globálne otepľovanie alebo na ďalšiu dobu ľadovú, na nejaké klimatické zmeny, aby sme si uvedomili, čo spôsobujeme a nielen prírode, ale všetkému a všetkým!
Nie, toto nebude správne riešenie...vtedy už bude neskoro niečo riešiť...mali by sme si to uvedomiť teraz a tu.
A prečo? Pretože sme vraj "najinteligentnejšie stvorenia na Modrej planéte".
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár