Otec kúpil lístky. Pohľadom sa zabodol rovno do Amálkinej tváre a drsným hlasom zavelil: „Mládež, ideme! “
Amálka len pokrčila plecami a šla rovno za otcom. Film bol nudný, nezaujímavý. Amálku také čosi predsa nebaví. Keby radšej šli do divadla na nejaké kritikmi ospevované predstavenie. Čo je však na chalanovi, ktorý sa mení na pavúka, zaujímavé? Presne v polovici sa zdvihla a vyhovorila sa, že ide na toaletu. Von zo sály ju vyprevádzal otcov nedôverčivý pohľad. Nešla však na toaletu. Miesto toho sa postavila pred kinom a bezradne sa obzerala všetkými smermi. Nemala chuť znovu sa vrátiť do preplnenej kinosály a byť večne kontrolovaná despotickým otcom. Vlastne, jej otec nie je až taký hrozný. Len má dnes zlý deň. Zajtra bude určite lepšie. Zajtra... Zajtrajšok jej v tej chvíli pripadal taký vzdialený a nedostupný, ako zlatá olympijská medaila z behu cez prekážky.
Stála pred kinom ešte niekoľko minút a nervózne prešľapovala z nohy na nohu. Vedela, že otec je už nahnevaný a obzerá sa po celej sále. Alebo si možno ani nevšimol, že sa ešte nevrátila. Stála pred kinom ako keby vrástla do zeme. Ľudia, ktorý prechádzali okolo na ňu udivene pozerali. Po tele jej prešli zimomriavky. Bol to dosť teplý večer, no jej bolo aj napriek tomu chladno.
Z opačného konca ulice sa zrazu ozval veľký rachot. Po širokej ceste sa veľkou rýchlosťou rútila čierna motorka. Jazdec na nej bol odetý v koži čiernej farby, takže vyzeral ako prízrak. Avšak celá ulica sa naňho dívala a len tak Amálka zistila, že sa jej to nesníva. Vždy túžila po motorke. Nikdy sa na žiadnej neviezla, no mala pocit, že to musí byť úžasné. Veľká motorka zastavila na opačnej strane ulice pred malým bistrom. Jazdec si zrejme neuvedomoval aký veľký rozruch v tak malom mestečku spôsobil. Pomaly zoskočil z motorky a zložil si z hlavy čiernu prilbu. Amálka len stála na chodníku pred kinom a pozorovala, ako všetci ostatní, neznámeho. Bol to chlapec. Vysoký, s tmavými vlasmi. Do tváre mu Amálka nevidela. Keď sa však trochu pootočil, konečne spočinula pohľadom na jeho tvári. Mal veľké oči, no nedovidela presne akej farby. A pekný úsmev. Neznámy chlapec sa na všetkých široko usmieval. Svojím pohľadom preskakoval z jedného chodca na druhého, pričom sa obzeral po oboch koncoch širokej ulice.
Amálka mala pocit, že sa na toho chlapca pozerá už hodinu. Nikdy ju opačné pohlavie nijak extra nepriťahovalo, no teraz mala nutkavý pocit ísť za tým neznámym chalanom a zoznámiť sa s ním. Chlapec zaparkoval motorku pri obrubníku a chystal sa vojsť do bistra, keď vtom sa prudko otočil. Akoby cítil Amálkin pohľad. Otočil sa a pozrel jej rovno do očí. A usmial sa. Také čo si Amálka ešte nezažila. V živote sa na ňu nikto neusmial len tak, pre nič -za nič. Nevedela, čo robí, no zrazu sa aj ona trochu pousmiala. Chlapec jej zamával. Amálka s úsmevom od ucha k uchu mu chcela odmávať.
No zrazu pocítila na svojom pleci ťažký dotyk. Obzrela sa a s hrôzou zistila, že za ňou stojí otec. V tvári bol červený, hlasno fučal a vypúšťal z úst akési nedefinovateľné zvuky. Amálka vedela, že je zle. Že je veľmi nahnevaný a tak ľahko jej to neprejde. Smutne zvesila hlavu a nechala sa nazúreným otcom doviesť späť do kinosály, kde práve končil ten nezaujímavý film. Na chlapca s motorkou sa už radšej ani nepozrela.
Doma ju čakalo peklo. Otec bol naozaj veľmi nahnevaný. Zúril, ako už dávno nie. Amálka to hrdo niesla. Otcovi sa ospravedlnila. Veď čo iné mohla robiť? Späť do svojho podkrovia sa vrátila až o pol jednej ráno. Neplakala však ani nebola smutná. Iba sa prezliekla do nočnej košele a zaspala nepokojným spánkom. Na hviezdy, svoje priateľky, sa ale nedívala. Nechcela, aby ju videli takú poníženú. Pretože sa tak cítila. Neuveriteľne ponížená a zrazená na kolená vlastným otcom. Toto mu asi nikdy neodpustí...
Na druhý deň, v sobotu, už bol otec v poriadku. Zrejme sa dobre vyspal, pretože prekypoval priam skvelou náladou. V sobotu sa raňajky obyčajne podávali neskôr, veď komu by sa chcelo cez víkend vstávať za úsvitu? Amálka prišla do jedálne načas. Otec sedel za vrch stolom a žiarivo sa na svoju, naoko dokonalú, rodinku usmieval. Amálka bola naňho ešte stále nahnevaná. A otec jej pripravil ďalšie nemilé prekvapenie.
„Ako si sa vyspala, dcérka? “ spýtal sa s úsmevom ponad noviny, ktoré práve čítal.
„Celkom dobre, “ odvetila Amálka unudene a s nechuťou sa prehrabávala v ovsených vločkách. Mama sa podivne usmievala, akoby tušila, čo bude nasledovať.
„Poznáš Grétu z domu naproti? Také milé dievča, blondínka, no teraz je ostrihaná na chalana, “ spýtal sa otec diplomatickým tónom.
Amálka iba prikývla. Gréta bola jej spolužiačka. Nemala Amálku veľmi v láske. A ani Amálka ju. Väčšinou jej v škole robila zo života peklo. No Amálka jej nikdy nedala dôvod na takú otvorenú nenávisť. Prosto len nebola spoločenská, ako by sa na obyvateľku tak malého mestečka patrilo. Otec pokračoval.
„No, tak Grétin otec je môj dobrý kamarát. A sľúbil mi, že ťa dnes Gréta, jeho dcéra, vezme aj s ostatnými svojimi priateľkami niekam von. Čo ty na to? “ spýtal sa otec a priam žiaril veselosťou. Aj mama sa k nemu pridala.
„No nie je to od nej milé? Mala by si sa s ňou spriateliť. Je to zlaté dievča, “ pritakávala otcovi na všetko a stále sa tak zvláštne usmievala.
„Prepáč ocko, ale dnes sa mi nechce nikam chodiť, “ povedala Amálka úprimne. „A okrem toho, Grétu nemám rada tak ako vy. Je namyslená.“
„To ty si namyslená, keď sa s ňou nechceš ani len zoznámiť. Uvidíš, je skutočne fajn, “ povedal otec a bolo na ňom vidieť napätie.
„Sám s ňou choď von, keď sa ti tak páči, “ povedala Amálka a pozrela sa otcovi rovno do očí. Nevedela, čo to do nej vošlo. Otca ešte nikdy nehnevala tak často, ako za posledné dni. No musela mu povedať, čo si myslí a čo cíti. Otcovi sa však jej otvorenosť až tak veľmi nepozdávala. Okamžite zbĺkol hnevom, ako vzbĺkne papier pod lupou.
„Tak vieš čo, milá dcérka? Ja sa ťa nepýtam či tam chceš ísť alebo nie! Ty tam jednoducho pôjdeš a budeš sa baviť! A neprídeš domov pred jedenástou, rozumieš? ! “ kričal otec ako zmyslov zbavený. Mama aj malý Tomáš sa tomu iba bezradne prizerali. Hlavou rodiny bol vo všetkých smeroch jedine otec.
Amálka sa ani nepohla. Pohľad mala sklopený do vločiek a ani jej nenapadlo pozrieť sa na otca.
„Môžem už odísť od stola, mami? “ spýtala sa potichu. Mama prikývla. Amálka vstala, pevne rozhodnutá utekať rovno do svojho podkrovia a tam sa zamknúť. Na polceste ju ešte zastihol otcov krik.
„Nemysli si, že sme spolu skončili. Tú tvoju drzosť mi ešte budeš musieť vysvetliť! “
O pol ôsmej zacengal pri vchodových dverách zvonec. Bola to Gréta. Prišla po Amálku, ako to sľúbil jej otec. Nevyzerala však veľmi nadšene. Tvárila sa síce milo, no len čo s Amálkou osamela v obývačke, ukázala jej pravú tvár.
„Tak počúvaj, kráska. Ty nechceš ísť von so mnou, ja nechcem ísť von s tebou. Dohodneme sa, že spolu pôjdeme na námestie a tam sa rozdelíme. Súhlasíš? “ spýtala sa Gréta a tvárila sa veľmi podráždene. Amálka sa jej ani veľmi nečudovala. Veď už určite mala vlastné plány na dnešný večer a kvôli nej ich bude musieť zmeniť. Súhlasila teda s Grétiným plánom.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
petronellka
24. 4.apríla 2009 18:00
dobry plan
Napíš svoj komentár