Vďaka škole som mala plne zamestnanú hlavu. Maturitný ročník v plnom prúde a ja ako hlavná organizátorka stužkovej som bola celý deň v pozore. Dni bežali, takmer leteli a nikto nič nevedel. Až kým som v čiernych retro šatách, krásne namaľovaná a učesaná, nehľadela na svoju mamu opierajúcu sa o paličku.
Začalo to vlasami. Mamina mala vždy problém s vypadávaním vlasov, no na našej júlovej dovolenke ju to trápilo vo väčšom množstve. Druhý príznak bola koža. Aj keď si nakúpila krémy, oleje a maste za viac než dvesto eur, vyschínala a šúpala sa.
Prvýkrát šla ku doktorovi v septembri. Prosila som ju už od návratu zo spomínanej dovolenky, no nepočúvla ma. 19.9. sa odhodlala ísť na prvé vyšetrenia. Nikde nič nezistili. Nezistili to preto, lebo zamlčala bolestivú hrču o veľkosti tenisovej loptičky na pravom stehne.
Stále redšie vlasy. Koža v otrasnom stave. Slabšia, no stále vitálna. Preto som sa cítila stále celkom dobre a nebála som sa. Nikto mi nič nepovedal a pre mňa bola mama viac - menej zdravá.
Na stužkovej som si uvedomila, že je niečo zle. Neskutočný kašeľ a zúbožené, vysilené stvorenie. Vtedy sa to dozvedel môj priateľ, ktorému však prikázali, aby to predo mnou tajil aj on.
Meno Erika sa mi vždy páčilo, keďže patrilo jej. Je ostré, tvrdé, originálne, s dávkou citu. Presná definícia mojej mamy. Energia, nápaditosť, láska, tvrdosť, nespútanosť, inteligencia, empatia, odvaha,...
Zlom prišiel 5.12. Deň pred mikulášom. Ten sviatok bol náš spoločný, milovaný a dokonalý. Tretia chemoterapia, prvé zistenie, že je to rakovina smrteľnej formy. Tentoraz sa to povedalo mne a zamlčalo pred ňou.
Začal sa kolotoč. Nekonečné vyšetrenia, stále bolestivejšie návštevy. Koniec sústredenia v škole. Ignorovanie blížiacej sa skúšky dospelosti.
Keď šla do nemocnice 30.12. 2013 Už to bolo poslednýkrát, kedy chodila. Dovtedy som bola jej doslovná opora. Ja som ju podopierala, pri akomkoľvek pohybe, pretože od polky decembra prestala vládať.
30.12.2013 je jeden odporný dátum. Moja mama sa odvtedy stala akútnym pacientom.
Nikdy sa nezistil primárny zdroj, odkiaľ sa rakovina šírila. A nikdy sa nezistila konkrétna podoba, druh rakoviny.. Metastázy VŠADE. 2há najagresívnejšia forma tejto choroby,čo sa týka prejavu a šírenia.
08.03.2014 Informácia, že jej zostávajú najviac 4 mesiace. Každodenné návštevy, dlhé rozhovory.Nikdy predtým sme si nepotrebovali vravieť, že sa ľúbime jak kone. Ale teraz áno. Vždy sme si volali, aj trikrát denne.
Ešte párkrát bola aj doma. Na 3-6 dní. No vždy jej organizmus zlyhal a musela prísť záchranka.
Moja babka (žili sme so starými rodičmi) sa zrútila. Večne plakala a teda ťarcha morálnej podpory pre mamu pripadla na mňa. Otec je bezcharakterná sviňam ktorá nám ničila život a teda ani ten nebol pomocou. Avšak svetielko dobra bolo v žene maminho brata, mojej tete. Ďalej v maminom priateľovi. Jej najlepšej priateľke. Dvoch opatrovateľkách. Zvyšku rodiny.
Nikdy som pred nikým nedala najavo, čo to so mnou robí. Všetci sa chodili vyplakávať mne a ja som plakala sama po nociach. Pamätám si na jeden moment, kedy mala mama skôr odísť, lebo boli zlé výsledky krvi. Začiatok apríla. Bez jej súhlasu ju nesmeli odviesť a ona sa zapierala, odúvala ako malé dieťa. Bola malým dieťaťom, v tej chvíli áno. Nechcela odísť, plakala, akoby cítila, že dnes odísť nesmie. Prosili sme ju s babkou, jej priateľom aj ošetrovateľkou. Nič. A potom, keď už som mala slzy v očiach, zaťala som sa, napochodovala do jej izby. Rázne som jej povedala, že tam ísť musí a fňukanie jej nepomôže. Ide a bodka. Pozrela sa na mňa neskutočne ublíženým pohľadom a len prikývla. Ja som odišla do izby, strelila si facku, aby som neplakala a začala som jej baliť veci. Keď ju poobede odviezli, babka sa zrútila, doslova. Kto sa o ňu staral a dal ju dokopy? Ja. Kto nesmel plakať? Ja.
To, že babka ma ignorovala a nechápala, že aj ja som tu a potrebujem pomôcť, som nikdy neriešila. Viem, že ma nikdy nemala rada ako bratranca a sesternicu, že vždy na mne našla len zlé veci.
22.4.2014 som bola za ňou. Ja, teta, sesternica. Strýko s bratrancom išli zatiaľ na pizzu, nezvládli by tú návštevu. Museli sme čakať, kým mame neklesne 39,5 teplota. Nedokázala som rozprávať. Horúčka klesla. Mali sme s ňou povolených 15 minút. Nezvládala už piť, jesť, nič. 35,4 kíl. Metastázy v zásahu 41 %. Na rozlúčku sme sa len na seba pozreli a zakývali si. Po odchode z nemocnice si teta so sesternicou konečne všimli, že som v riti. A hurá smer nákupy! Čiernych vecí na pohreb, lebo sme vedeli, že sa to blíži.
Za 8 mesiacov približne, sa z červenovlásky stala plešatka. Z tučneučkého žieňa bezvládna kostra. Táto vždy najkrajšia a najdokonalejšia žena ma opustila 24.4.2014. Vo štvrtok. Magický dátum, musela byť špeciálna aj v smrti. To sme si povedali.
Nedožila sa mojích maturít, aj keď to bolo jej posledné želanie. Aj keď som maturovala mesiac na to, nespala som a stále potláčala depresie, aby som jej mohla na hrob položiť vysvedčenie so štyrmi jednotkami. Nedožila sa ani mojej 18ky, ktorú som oslavovať veľmi nechcela.
A plačem až v týchto dňoch. Lebo mám prázdniny, lebo som s babkou málo a lebo konečne cítim, že môžem. Môžem sa v duši rozlúčiť s milovaným človekom. Oplakať tú, ktorá ma vychovala a naučila všetkému, čo dnes viem.
Sú chvíle, kedy skutočne nevládzem a chcem len zomrieť. Pretože takáto vec sa naozaj anilen časom nezahojí. Stále čakám, že vojde do izby a nakričí za mňa kvôli neporiadku. Povie mi, že ideme do kina na najnovšiu Disney rozprávku.
A je to vonku.
Denník
Komentuj
14 komentov k blogu
3
Ľúto mi je, často ani netušíme, čo prežívajú ľudia, ktorých stretávame. Držím palce.
4
taketo blogy ma vzdy nutia zamysliet sa a zacat si cenit veci, ktore mam...bud silna
5
Prvý blog, čo ma kedy rozplakal. Máš môj veľký obdiv, za to ako si sa o mamu a celú rodinu psychicky starala. Niekedy si neuvedomujeme, že tí najsilnejší z nás občas potrebujú objať.
6
Jedno dievca mi kedysi povedalo, ze cim viac si odtrpis, o to hlbsie sa neskor dotknes zivota.
Nie je to zial velmi utesujuce, ale pravdive urcite.
Vela sil!
Nie je to zial velmi utesujuce, ale pravdive urcite.
Vela sil!
7
Plačem. A plačem hlavne preto lebo som si prežila niečo podobné so svojou maminou no v našom prípade to dopadlo naštastie dobre. Držím palčeky. Viem...vlastne neviem ako sa cítiš lebo moja mamina je este so mnou. No viem aké je to (bolo to) ťažké prežívať to a viem, ako veľmi sa to dokáže podpísať na človeku. Prajem veľa síl...a to že si o tom dokázala napísať takto otvorený blog ukazuje..aká si silná!! Buď silná dievča!!
9
@artusios @neoriginalna @takatah @burn ďakujem za milé slová
@vamperzz som rada (a zároveň nerada) že je viac ľudí, ktorí prežili, ktorí chápu
@vamperzz som rada (a zároveň nerada) že je viac ľudí, ktorí prežili, ktorí chápu
10
tiez som to musela zazit. Najhorsie obdobie mojho zivota! presne viem ako ti je. Drzim ti velmi palce
11
och tiez mam v ociach slzy. a obdivujem ta. fakt ta hrozne moc obdivujem. ako si to zvladla a tak. ja by som sa zrutila a ani maturity neporobila. aspon vidno aka neskutocne silna osobnost si. tak sa drz aj nadalej. a uprimnu sustrast
12
tlačia sa mi slzy do očí, a to som chlapec! Práve presne tá téma, o čom si písala, bola aj na maturite. Veľkosť človeka sa meria jeho stratou. To je to, že si neuvedomujeme koho máme pri sebe a považujeme všetko za samozrejmosť
13
chcela by som ti niečo povedať, no nenapadá ma nič, čo by ti pomohlo, lebo nič také neexistuje. tak teda len: nevzdávaj to.
14
si úžasne silná. Keď si zvládla niečo takto neuveriteľne smutné a psychicky náročné, už ťa máločo pokorí. Som si istá, že tvoja mama je na teba veľmi hrdá.
Držím ti palce do budúcnosti.
Držím ti palce do budúcnosti.
Napíš svoj komentár
Plačem od prvých viet. A chcela by som ťa pevne objať, tak dlho, kým ti nebude lepšie...