Jeden z mnohých záživných dní v jednom z mnohých záživných životov (nadpis nevystihuje obsah)

Tak deti, mládež, dospelí, dokonca možno aj dôchodcovia...(počkať teraz musím nájsť vhodnú hudbu na písanie blogu...a už ju mám)...kde som to skončila? Aha, pri oslovení. Takže milí horeuvedení, nepretieklo veľa piesku v kráľovstve za siedmimi horami a znova sa ozývam aj ja. Že kto som? Z toho si hlavu nerobte, po dvoch minútach na mňa aj tak zabudnete (tento čas sa môže líšiť v závislosti od veku, pohlavia alebo čokoľvek iného, čím sa od seba odlišujú dve ľudské osoby).

Vec, ktorá má núti písať tento blog, ktorý bude opäť plný morálneho ponaučenia a ako vždy bude dávať zmysel je tá, že nejdú TS-ky. Nie že by mi niekto písal, ale pri refreshovaní stránky mám rada ten pocit, že tam tá možná jednotka aj naskočí... Toľko k mojim nesúkromným dôvodom, teraz prejdime radšej k veci:

...

(aj vás to štve, keď chcete niečo napísať, avšak v hlave máte toľko myšlienok naraz že ich proste nedokážete vyjadriť? (znova prepínam pesničku...áá už mám)

Dajme tomu že to bude o mojej dnešnej návšteve lekára, o tom som dokonca ešte nikomu ani nehovorila, takže ten, kto prečíta tento blog ako prvý, bude nevyžrebovaný šťastlivec, ktorý získa ten krásny pocit...nachajme to radšej tak.

K tomu doktorovi: ok, prinútila som sa vstať o siedmej po prebdenej noci, keďže som v kuse drhla (teraz tu bola matka, stratila som niť takže znovu naväzujeme) No jednoducho som zistila že počas toho kašľa sa občas nadýchnuť by nebolo na škodu, tak som zašla do mnou nenávidenej inštitúcie s názvom Nemocnica.

Ja viem prečo nesledujem Ordináciu v ružovej záhrade (okrem toho že tá záhrada je ružová a plus je to celé veľký brak), jednoducho to skresľuje celú našu zdravotnú starostlivosť a tie babky si potom chodia sadnúť do čakárne s tým, že na nich z dverí vystrelí nejaký sexoš (či to len moja babka sa furt nadchýňa pre akéhosi doktora z "Ordinácie"?)... Realita je totiž, ako všetci vieme, dosť odlišná.

A tak som sa prepracovala cez prvú čakáreň plnú uvrešťaných detí do tej druhej, v ktorej som premárnila dve hodiny svojho drahocenného života (no čo, žiť chcem len do päťdesiatky.). Čo bolo však ešte horšie ako to dieťa, ktoré v pravidelných intervaloch spustilo škrek akoby mu niečo trhali bol fakt, že som na čítanie mala ten najväčší brak pod slnkom, totižto Plus 7 dní. Nerozumiem, prečo to u nás doma vôbec niekto kupuje..Aj keď otec tvrdí, že je to zadarmo...

Po dvoch minútach prezerania obrázkov som sa teda dočítala až na koniec a nezostávalo mi nič iné, než začať zazerať po ostatných obyvateľoch čakárne, rovnako ako to robili oni. Neznášam čakárne, sú to najdeprimujúcejšie časti nemocníc, čo je vlastne depka na druhú. Našťastie ma zachránilo jedno asi trojročné dievčatko, ktoré malo na sebe mikinu s kapucňou a snažilo sa vyzerať ako gangster To bolo zlaté, čo je vlastne jediný argument pre to, keby som niekedy dostala viac než šialený nápad mať deti, bohužiaľ ilúziu čochvíľa pokazilo znova to škriekajúce dieťa.

A tak po dvoch hodinách a po poctivom predbehnutí sa všetkých malých detí (veď ja si posedím) som sa dostala na to úžasné miesto. Čo ma zarazilo ako prvé bolo to, že moja doktorka zrejme zmenila pohlavie a aj dosť zostarla... Nuž čo, vzala som to ako fakt...Čo bolo však horšie, na chodbu počas mojej prehliadky dorazila ďalšia nervórna mamička a inteligentná sestrička otvorila dvere dokorán...Nie teta, mne nevadí že nie som tak celkom oblečená. Chvalabohu som to prežila (iní by to totižto asi nezvládli, však), dokonca som dostala ospravedlnenku na neurčito, takže juhú

Toľko môj dnešný vzrušujúci zážitok, kto sa prepracoval až sem, ten je...asi sa veľmi nudí. Ale ja vás mám aj tak všetkých rada... Zatím dovi dop

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu