Pomaly som sa zdvihla z postele a vyšla som zo stanu. Bol krásny slnečný deň, slnko pálilo ako divé. Môj dokopaný chrbát pri každom pohybe bolel.
Zamierila som ku slonom no potom som si to rozmyslela. To malé sloníča by mi ho len pripomínalo. A to som fakt nechcela. Zaklopala som teda na Abdulove dvere, no nikto mi neotváral. Pomyslela som si, že asi sú so Sinead vzadu na záhrade. Boli tam. Sedeli na tvrdých stolčekoch a čistili zemiaky. Keď ma Abdul zbadal veselo vyskočil a začal mi mávať. Prišla som k nim celkom blízko a keď zbadali môj vzhľad zdesene zhíkli. Sinead utekala do domu a o chvíľku sa vrátila s nejakými mastičkami.
,, Kto ti to spravil?!" Zrúkol Abdul. Z jeho hnedej tváre vyžarovala zúrivosť.
,, Theo." Pokojne som odpovedala, zatiaľ čo mi Sinead čistila ranky.
,, Čo si to dovolil? Nemal právo takto ťa dobiť!"
,, Ale mal. Bude mojím manželom takže..." A vtedy som to už nevydržala. Zaborila som si tvár do dlaní a rozvzlykala sa. Sinead, ktorá nechápala prečo plačem ma začala utešovať. Abdul len meravo stál neschopný slova. Tú správu prijal ešte horšie ako som si myslela.
,,Ako ti to mohli spraviť? Si tu len pár týždňov a..."
,, Ale ich to nezaujíma. Nejde im o mňa. Ide o niečo celkom iné."
,, Nejako mi to k nej nepasuje. Myslím k tvojej starej mame. Vždy bývala taká láskavá, dobrosrdečná vždy každého pochopila. Keby si jej vysvetlila že ešte nie si pripravená určite by to pochopila."
Pokrútila som hlavou.
,, Nepochopila Abdul nepochopila. A keby bola taká láskavá určite by mi nechcela spraviť...no veď vieš čo..."
,,Čo ti chce spraviť? Počkaj. Nie! Obriezku? To nie! To ti spraviť nesmie!" Vyskočil na nohy a zúrivo sa prechádzal do kruhu. ,, Čo jej to len napadlo? Veď si prišla do úplne iného sveta. Nemôže ti robiť takéto veci."
Sinead l nemu priskočila a pýtala sa ho čo sa stalo. Odpovedal len jednou krátkou vetou. Na moje prekvapenie však Sinead zareagovala úplne opačne ako Abdul.
,, Hej", ozvala som sa. ,, Čo si o tom Sinead myslí? Nezdá sa, že by na to mala rovnaký názor ako ty."
,, A ani nemá!", rozhorčene odpovedal Abdul. ,, Je za. Myslí si, že obriezkou sa staneš jednou z nás. V tomto smere má úplne pomýlené názory. Vlastne ako celá osada."
Neveriacky som sa na Sinead pozrela. Na tvári mala výraz, ktorý hovoril je to pre tvoje dobro. Odvrátila som od nej zrak.
,, Idem si trochu vyvetrať hlavu", oznámila som a hneď som sa pobrala preč.
Prechádzala som sa po celej osade. Zavítala som aj do častí v ktorým som nikdy nebola. No ja som nevnímala svet okolo mňa. Bola som ponorená do vlastných myšlienok.
A vtedy mi napadlo čo spravím. Ujdem. Ujdem preč z tohto sveta. Vrátim sa tam odkade ma vytrhli. Rozbehla som sa smerom k vstupu do osady. Tade som prišla a tade aj odídem. Keď som za sebou zanechala posledné domy cítila som sa voľná. Lenže kam teraz? Všade okolo mňa len samá púšť. Ktorou stranou sa mám vydať? Rozbehla som sa rovno, a dúfala som, že idem smerom do mesta. V meste by som mohla zarobiť nejaké peniaze na letenku. A potom by som odletela. Odletela domov. K Henny. Z myšlienok ma vyrušilo prenikavé trúbenie klaksóna.
Priamo predo mnou stál rozheganý minivan a v ňom Godži, šofér z našej osady. Široko sa usmieval. Nevšímala som si ho. Prebehla som popri aute a ani som sa na neho nepozrela. No on ma len tak nenechal. Otočil auto a namieril si to za mnou. Keď bol už celkom blízko, sklopil okienko a povedal: ,, Na úteku, na úteku?"
,, Tak nejako."
Zachechtal sa. ,, Nepáči sa ti u nás?"
,, Nezvykla som si."
,, Vidím, že už ledva dychčíš. Nechceš si sadnúť?"
Keď videl, že mu neodpovedám doložil: ,, Nezaveziem ťa naspäť dokým to sama nebudeš chcieť. Sľubujem."
Zastala som a on tiež. Galantne mi otvoril dvere aby som mohla nastúpiť.
,, A pred čím vlastne utekáš?“
,,Pred všetkým.“
,, Čo myslíš pod slovom všetko?“
Vzdychla som si. Pre mňa to bol v podstate cudzí človek a vážne som sa mu nechcela spovedať. No slová zo mňa vyleteli samé.
,, Nechcem za manžela toho idiota a nechcem trpieť pri...obriezke. Neznášam všetky tieto hlúpe zvyky a tradície.“
Zasmial sa. ,, A to len preto?“
,, Áno LEN preto. Pre mňa je to vytrhnutie z domáceho prostredia a...“
,, Mám tu niečo čo ti pomôže dostať sa od toho všetkého preč. Utiecť z vlastného tela a len tak sa vznášať.“
Rukou šmátral vo vrecku až napokon našiel čo hľadal.
V ruke držal malý priesvitný sáčok a v ňom akýsi prášok.
,, Hej! Toto svinstvo ja jesť nebudem. Veď to je určite drog...“
,, Hovor si tomu ako chceš ale tento malý zázrak mi už veľakrát pomohol. Keď som chcel odísť od každodenných starostí a bolestí dal som si ho a všetko bolo dobre.“
Bojazlivo som na ten prášok pozerala. Bola to lákavá ponuka. Ujsť preč do svojho vlastného sveta. Ale na druhej strane bolo to riziko. Riziko že bez neho už neprežijem.
Ticho prerušil Godži. ,, Tak čo berieš?“
,, Chcela by som ale...“
,, A čoho sa bojíš? Bojíš sa, že sa staneš závislou? Nie, nie to ti nehrozí. Nie je to žiadna návyková látka. Je to len taký malý utešovač bolesti.“
Pomaly som natiahla ruku. O pár sekúnd som utešovač bolesti mala v dlani.
,, Môžeme ísť naspäť?“
Prikývla som.
Cesta späť bola rýchla a tichá.
Keď ma vyhodil pred dverami môjho domu, ešte stále som utešovač bolesti žmolila v dlani.
V hlave som už mala perfektný plán. Zrazu som vedela ako zajtrajšiu obriezku prežijem. Pobozkala som ten malý zázrak a pobrala som sa domov.
Bohužiaľ vtedy som ešte nevedela čo ten zázračný prášok spôsobuje. Nevedela som ako mi Godži klamal. Nevedela som, že čoskoro budem od toho svinstva závislá.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
1ivanushka1
14. 8.augusta 2010 20:55
:´(
2
: disappointed: krasne teda smutne ale krasne smutne
tak kopneme do vrtule a dame dasi dielik
tak kopneme do vrtule a dame dasi dielik
Napíš svoj komentár