Celú noc som prebdela. Len som tak zamyslene pobehovala hore- dolu po izbe a premýšľala ako zvládnem nasledujúce ráno. Vlastne som to už vedela. Mala som plán. Ráno vstanem ako obvykle a budem sa tváriť prirodzene. A potom keď sa nebude nikto pozerať šupnem do seba utešovač bolesti. Veď je to také ľahké. Prehltnem to a odídem do vlastného sveta. Prečo sa však stále desím toho momentu? Prečo? Je to preto, že mám z toho strach? Nie! Nemôžem sa báť! Musím byť silná. Jedine tak to môžem zvládnuť. Inak nie. Ak to nespravím budem prežívať bolesť! Budem trpieť! Musím to spraviť!
Nadránom som konečne zaspala.

,, Vstávaj." Čiesi ruky ma začali rýchlo, náhlivo drgať.
Otvorila som oči a nad sebou som uvidela ju. Desivý pohľad. Vlasy mala ešte neupravené a páchla nejakým divným smradom.
Rýchlo som vstala a postavila som sa čo najďalej od nej. Z takejto diaľky bol už pohľad na ňu prijateľný.
,, Rýchlo, rýchlo obliekaj sa. Čaká ťa ešte očista tela a potom," oči sa jej zaleskli, ,, obriezka."
,, Mohli by ste vypadnúť z mojej izby? Chcela by som sa prezliecť, vykonať rannú hygienu..."
,, Keďže máme už dosť veľký časový sklz na takéto veci už nie je čas. Poď tak ako si."
Vypleštila som na ňu oči.
,, A to mám ísť akože takto? V spodnom prádle?!"
Mykla plecom. ,,No a?"

Zabalila som sa aspoň do osušky. Nemusí celá osada vidieť moje ružové nohavičky a bodkovanú podprsenku. V ruke som pevne držala utešovač bolesti.
Išli sme cez celú osadu a všetci sa po mne pozerali. Presne ako som si myslela. Občas mi ktosi poprial pevné nervy alebo ma potľapkal po pleci.
Došli sme až na koniec osady, kde stál veľký, hlavný stan. Vo vnútri bol gýčovo ozdobený, pozostával z dvoch miestností. V jednej boli očistné lázne a tá druhá slúžila ako...ako operačná sála.
,,Zhoď zo seba šatstvo." Prikázala mi stará mama.
,, Všetko?" Zhrozene som sa spýtala.
,, Samozrejme."
Pomaly, s ostychom som sa pred jej očami vyzliekala. Ona si ma premeriavala skúmavým pohľadom. Nebolo mi to dvakrát príjemné. Keď som sa vyzliekla, snažila som sa aspoň z časti si zakryť svoje intímne partie. Ona mi však prikázala aby som ruky pripažila k telu a tak mi nezostávalo nič iné len poslúchnuť.

,, Dámy toto je moja vnučka Shayna." Povedala len čo sme vstúpili do lázní. Našťastie tam nebol žiadny chlap a môj ostych aspoň trochu poľavil. Ženy ma usadili na vyvýšenú stoličku a čistili mi telo. Vlastne ma drhli. Ako keby zo mňa chceli vydrhnúť všetku špinu. Popritom ma rozrušovali vetami o ich bolestivej obriezke.
,, Otvor dlaň!" Prikázali mi.
Pokrútila som hlavou. Nemohla som dlaň otvoriť. Veď som v nej držala utešovač bolesti!
,, Keď si sprostá...veď počkaj povieme mu aby ti odsekol ruku!" Vyhrážali sa mi. Nakoniec to však vzdali a moju zovretú päsť nechali tak.
,, A teraz choď do druhej izby a ľahni si na stôl."
Poslúchla som a nesmelo som kráčala do operačnej sály. Bola to takmer prázdna miestnosť v strede stál masívny drevený stôl prikrytý plachtou. Opatrne som si ľahla čakala čo bude nasledovať.

Vycítila som tú správnu chvíľu. Teraz! Teraz je tá správna chvíľa dať si utešovač bolesti. Otvorila som sáčok a nasypala si biely prášok do úst. Mal horkastú príchuť no nevadilo mi to. A vtedy som to pocítila. Ten výbuch. Výbuch, ktorý nastal vo mne. Cítila som sa ako keby mi celé telo sršalo energiou. Pred očami mi vybuchovali ohňostroje. Prestala som si cítiť nohy, ruky. A bolo to úžasné. Godži mal pravdu. Je to super pocit.
Ani neviem kedy prišiel "chirurg". Keď som ho však zbadala bez ostychu som rozčapila nohy a prihlúplo sa zasmiala. Pozrel na mňa so zvláštnym pohľadom v očiach no potom sa už venoval svojej práci. Prichytila som sa ako ho pri práci pozorujem. Vôbec som necítila bolesť, ktorú mi spôsoboval. Bola som úplne omámená utešovačom bolesti. Potom mi do ramena vpichol ihlu,po ktorej som hneď zaspala.

Prebudila som sa. Účinok utešovača pominul a ja som sa cítila hrozne. Bolelo ma celé telo, zvlášť medzi nohami. Snažila som sa to ignorovať. Pomaly som sa pozviechala a zabalila sa do plachty. Pripadala som si ako po opici. V hlave mi trešťalo, krútil sa so mnou celý svet. Vytackala som sa zo stanu. Bola hlboká noc. Všetci spali a ja som sa tou príšernou tmou tackala domov. Keď som vošla do svojej izby, cítila som, že sa niečo zmenilo. Niečo nebolo tak ako predtým. Ale čo? Odpoveď na moju otázku som dostala len čo som otvorila skriňu. Všetky moje rifle, tričká, šortky boli preč. Namiesto toho tam bolo hlúpe moslimské oblečenie. Všetky moje veci boli fuč. Pravdepodobne ich spálila. Rozum nedokázal pracovať tak, aby strávil túto informáciu. Radil mi, aby som si išla znovu ľahnúť. A tak som aj spravila.

Na tretí deň od prvého použitia utešovača bolesti som cítila, že sa so mnou niečo stalo. Niečo sa zmenilo. Niečo som nutne potrebovala k životu. Potrebovala som ho. Potrebovala som môj malý utešovač bolesti. Bez neho môj život nemal žiadnu cenu.
Vybrala som sa ku Godžimu vypýtať si ďalšiu dávku.
Našla som ho pred domom, ako si šúľa cigaru.
,, Godži", zašepkala som, ,, chcem, chcem..."
Zasmial sa.
,, Chceš ho však? Bez neho si nedokážeš predstaviť život!"
,, Áno, áno! Daj mi..."
Pošmátral vo vreckách až ho nakoniec našiel. Sáčok s mojim malým zázrakom. Natiahla som ruku, no namiesto toho aby mi ho do nej vložil sa znovu zasmial.
,, Dnes to nebude zadarmo dievčatko."
,, A čo chceš? Dám ti zaň všetko! Všetko! Len mi ho prosím daj!" Očami som hypnotizovala sáčok, v ústach som si predstavovala tú chuť.
,, Vravíš, že všetko? Hm... Dobre teda. Dám ti ho za jednu malú službičku."

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
emmka98765  19. 8. 2010 22:45
fakt sa to začína zaplietať.... pekne
Napíš svoj komentár