Ostrý hlas a studený vzduch ma okamžite prebrali z nepokojných driemot. Neochotne som vystúpila z auta, zazrela som na Paulu a treskla som dverami jej vylešteného Peugeota tak silno ako to len šlo. Paula len zaškrípala zubami.
Svoje dlhé umelé nechty mi zaryla do ramena tak, že ma to až bolelo. Chcela ma tlačiť pred sebou, no vyšklbla som sa jej a kráčala som za ňou.
,,Paula....my ideme na letisko?!"prekvapene som sa jej opýtala, keď som si uvedomila kde sme.
Namiesto odpovede siahla do svojej koženej kabelky a vytiahla z nej krabičku cigariet. Zápalila si a naďalej ma ignorovala.
Na letisku bolo okrem nás len zopár ľudí. Nejaká černošská mamička s troma neposlušnými deckami, japonský študent zahĺbený do svojho laptopu a zmätene sa tváriaci arabský šejk.
,,Letenky sa kupujú tam." Zamrmlala som.
,,Ty už letenku máš." Odpovedala mi neochotne navyše s kyslým výrazom na tvári.
Sadla si na lavičku, vytiahla si knihu sudoku a ignorovala ma.
,,Paula....."bolo mi trápne sa jej stále niečo pýtať.,, Paula...čo teraz?"
Zdvihla hlavu od sudoku, prevrátila očami a chytila sa za hlavu.
,,Čakáme..." odpovedala mi jednoslovne.
,,No to mi došlo...".
Rozhodla som sa že už nebudem začínať rozhovor ja.
Asi pol hodinu sme tak len tak bez slova sedeli.
,,Paula idem sa tu popozerať."
Ani len nezdvihla hlavu.
Letisko bolo obrovské. Bolo tam mnoho malých obchodíkov so všakovakým tovarom. Vbehla som do jedného kde predávali suveníry. Vo vrecku mikiny som mala trochu peňazí, ktoré mi tam pravdepodobne strčila Henny. Usmiala som sa pri spomienke na ňu. Moja zlatá starostlivá Henny.
Z regálu som vybrala malé srdiečko-prívesok na kľúče a keksíky. Rozhodla som sa že to dám Henny a Gerymu. Až keď som to zaplatila mi došlo že ich už možno nikdy neuvidím. Starostlivo som si to schovala do vaku a dúfala som že im to raz možno osobne odovzdám.
Ďaľších dvadsať minút som sa len tak bezcieľne potulovala po letisku. Nechcela sm sa tak rýchlo vrátiť k Paule. No musela som.
Pomalým krokom som sa vracala k Paule. Už z diaľky som videla že na lavičke nesedí sama. Sedel tam pri nej..... Preboha! Pri Paule sedel ten arabský šejk! Čo od nej chce? Bodaj by si ju chcel zobrať do háremu. Stavím sa že by nikomu nechýbala. Teda aspoň mne a Henny určite nie.
,, No konečne!" zvolala Paula keď ma zbadala. Falošne sa na mňa usmiala.
,,Bola som sa prejsť".
,,Dobre, dobre. Shayna toto je Abdul" veľavýznamne pozrela na šejka.
Abdul sa na mňa zaškeril tým svojim štrbavým úsmevom.
,, Bude s tebou letieť."
Čo?! Prečo on?!
Otvorila som ústa, už som chcela namietať no Paula ma prerušila.
,, Bože hádam si si nemyslela že JA s tebou pôjdem do... do Sudánu." Pozrela na Abdula a pokračovala.,,Keďže nemám rada tieto africké krajiny odmietla som tam ísť s tebou.Abdul sa veľkoryso ponúkol že pôjde s tebou".
Sudán,? Sudán? Sakra kde to vlastne je?! Počkať...Afrika....áno Afrika....Sudán....aach. Z geografie som nikdy nevynikala. no niečo v mojej hlave mi hovorilo že je to veľmi, veľmi zlé. A že je to ďaľeko.
,,Poď..." Abdul sa široko usmieval a volal ma k sebe. Ako v tranze som išla za ním.
,, Zapamäjte si, že je to let čísli 416." Paula nám podávala letenky. ,,Tak.....sa majte.."pozdravila a rýchlym krokom vychídzala z letiska.
Abdul ma chytil za plecia a jemne ma tlačil.
Nesústredila som sa na nič iné, len na to, že idem niekde kde som nikdy nebola a k niekomu koho som nikdy nevidela.
,,Abdul?" zašepkala som.
,,Áno?" Zase sa usmial ako primitív.
,,Aká je....?"Myslím že celkom pochopil koho som myslela.
,, Tvoja stará mama?" spýtal sa a úsmev mu z tváre zmizol.
Prikývla som.
,,Veľmi dobrá". Povedal no neznelo to veľmi presvedčivo. Vzdychla som si.
Abdul ma potľapkal po pleci a spolu sme nastúpli do lietadla.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
eli19
14. 3.marca 2010 00:18
krásny príbeh čakám dalšiu časť,... klobúk dolu,.. skvelé
Napíš svoj komentár