Vzorne som zapla pás sebe aj Abdulovi, ktorý tvrdo spal. Očividne ho cesty lietadlom unavovali. 8 hodinová cesta lietadlom unavila aj mňa. No ja som nemohla kľudne a bezstarostne zaspať ako on. Ja som neustále musela myslieť na veci ktoré mi úplne zmenili a pravdepodobne ešte aj zmenia život. Na smrť mamy a ocka, na Henny, na Paulu a najnovšie na moju starú mamu, o ktorej mi Abdul odmietal čokoľvek prezradiť.
Jemne som Abdula poklepkala po pleci. Bol už najvyšší čas vystupovať a on sa ešte stále neprebudil.Nahlas zachrápal a otočil sa na druhú stranu.
Vzdychla som. Zložila som batožinu,a skúsila som to znova.
Podarilo sa. Abdul rýchlo a prudko otvoril oči, chvíľu zmätene pozeral na moju tvár, očividne nevedel kto som, no potom si asi spomenul a široko s usmial.
,, Čo som prespal?" spýtal sa s úsmevom.
,,Nič také. Len celý let." Pousmiala som sa.
,,KOnečne sme tu!" Skríkol, rezko vyskočil zo sedadla, z ruky mi vytrhol vak a rýchlo ma ťahal za sebou.
Neviem čo som čakala. Možno som čakala príjemný vzduch a pekné letisko, no namiesto toho ma ovial horúci vzduch, ako keby na mňa niekto fúkal fénom. A čo letisko?Nemyslím že to, čo som videla sa dalo nazvať letiskom. Bola to len akási ošarpaná budova a okolo nej len samá púšť. Vyvalila som oči. Abdul si to ani nevšimol, tak sa tešil že je doma, že na mňa úplne zabudol.
,,Poď, poď" tak sa tešil že až trilkoval. ,, Shayna no tak rýchlo!"
,,Abdul ale...".
Nepočúval ma. Veselo poskakoval okolo mňa, tancoval a vykrikoval slová ktorým som ja nerozumela.
Schytil ma za ruku, ťahal ma tak rýchlo, že som musela až bežať a z tváre mu žiaril veselý úsmev.
,,Abdul stoj...nevládzem.." zadychčane som zo seba dostala. Trošku spomalil, no nie natoľko aby som vládala chytiť dych.
Vbeho do letiskovej haly, rychlo našiel moju cestovnú tašku, zobral ju do ruky a rýchlo vybehol von.
Konečne zastal.
Hrozne ma pichalo v boku. A k tomu ešte ten hnusný teplý vzduch.
,, Počkaj tu" prikázal mi, ,, ja zatiaľ stopnem nejaké auto."
,,Abdul!"zhrozene som na neho zakričala.,, Abdul kde ideš?"
No už ma nepočul. Rýchlo sa stratil ktoviekde. No super. Ostala som sama dakde v Sudáne. Bože! Čo keď ma tu niekto prepadne? Nebolo tu veľa ľudí. Len samí zahalený týpkovia. A ťavy! Až teraz som si uvedomila ako to tu smrdí ťavinou. Hrozný zápach. Ľudia sa na mňa začudovane pozerali. Musela som byť pre nich nejakou..atrakciou. Šestnásťročná americká tínedžerka, oblečená v teplom obečení a zmätene sa tváriaca. To tu asi ešte nevideli.
Za nohu ma niečo chytilo. Zvrieskla som, no keď som sa pozrela čo je to, strach ma prešiel. Bol to malý asi tak päťročný černoško. Smial sa na mojom kriku a očká mu žiarili.
Za ním utekala jeho mama, niečo na neho kričala a tvárila sa dosť nahnevane.
,,Sorry"zamrmlala keď prišla, chytila černoška za malú chudú rúčku a ťahala ho preč.
Rozplakal sa.
,,Počkajte!" zakričala som za nimi. Rýchlo som pribehla za nimi a strčila som černoškovi do rúčky keksíky, ktoré som pôvodne kúpila pre Gerryho. Široko sa usmial a zakýval mi. Chvíľu som sa na nich ešte pozerala, no vyrušilo ma zatrúbenie auta.
Otočila som sa a uvidela som rozheganý minivan v ktorom sedel neznámy arab a vedľa neho Abdul.
Rukou mi naznačil nech nasadnem.
,,Vidím, že už si sa tu zoznámila s tunajšími."
,,Bol veľmi zlatý."
,,Poznám ho," ozval sa neznámy arab.,, Býva v našej osade."
,,Osade?!" spýtala som sa s hrôzou v hlase.
,,Vieš Shayna, tu v Sudáne si buď bohatá alebo chudobná. No a deväťdesiat percent ľudí žijúcich tu sú chudobní." Pozrel na mňa.
Ako by sa bál pokračovať.
,,Žiaľ Shayna ja, tvoja stará mamaa odteraz aj ty patríme do tej druhej skupiny".
,,Ako veľmi chudobní?" Opýtala som sa opatrne.
,,Tak chudobní, že niekedy nemáme čo jesť."Abdul si vzdychol.
,,Mala by si si pospať. Ten časový posun ťa musel hrozne unaviť."
Pomaly som prikývla, oprela som sa a zavrela som oči.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
1ivanushka1
14. 3.marca 2010 12:18
super
Napíš svoj komentár