Nasledujúce dni boli ťažké. Bez Abdula by som ich asi nezvládla.Pomohol mi zvládnuť skutočnosť, že odteraz je TOTO môj domov. To on mi vysvetlil pravidlá a zvyky osady. Každý štvrtok chodili dvaja muži z osady do blízkeho mesta nakúpiť potraviny a popredať tovar (náramky, sošky...). V nedeľu dedinčania utekali do polorozpadnutého kostolíka a modlili sa k ich bohovi. Ja som ich náboženstvo neuznávala, takže som v kostole nikdy nebola. Moja stará mama bola veľmi pobožná. Modlila sa od rána do večera. Od môjho príchodu so mnou neprehovorila ani slovo. Vždy, keď sme boli samé v izbe mrmlala si čosi popod nos a tvárila sa ľútostivo. Jej veľké hnedé oči sa vždy zaleskli pri pohľade na mňa.Dni som strávila u Abdula a s Miguelom. Abdulova žena Sinead bola taká istá ako Abdul. Pomáhala som jej s domácimi prácami. Sinead nevedela anglicky takže sme sa dorozumievali rukami-nohami, a často sa na sebe smiali. Navečer som chodievala s Miguelom pozorovať slony. Možno sa vám to zdá smiešne, no pri slonoch som sa vždy odpútala od každodenných starostí. Slony mi pomohli usporiadať si myšlienky a zdravo uvažovať. Miguel, Abdul a Sinead mi prirástli k srdcu.

Sedela som s Abdulom v jeho skromnej obývačke. Abdul horúčkovito kreslil na malú prenosnú tabuľku nejaké arabské znaky. Pokúšal sa ma naučiť základy tohto ťažkého jazyka. Množstvo značiek sa mi plietlo, pri tvorení slov som si nikdy nebola istá a mojej hroznej výslovnosti sa nedalo rozumieť.
,,Takže Shayna povedz mi ako utvoríme hlavnú vetu." Abdul si z čela utieral kropaje potu.
,, Hmm..no keď pridáme tamto znamienko..tak..tak nám vznikne pomocné sloveso, ktoré...ktoré niečo spraví. No nie?"
Unavený Abdul sa len krátko usmial a už mi išiel dávať prednášku. Našťastie ho prerušila Sinead, ktorá vstúpila do izby. V rukách niesla- ako vždy- misu koláčov. Položila misu na stôl, prehodila s Abdulom pár slov, povzbudzujúco sa na mňa usmiala a odišla.
Abdul pažravo hltal koláč jeden za druhým. Ja som si spôsobne vzala jeden a slušne som si z neho štipkala.
,,Pozri sa na mňa Abdul. Ja viem jesť. Nie ako ty. Síce neviem po arabsky ale viem jesť. A myslím, že to sa mi v živote viac zíde."Usmiala som sa.
Pozrel na mňa. V zuboch mal kúsky koláča a tričko mal celé posypané omrvinkami.,,Ako môžeš niečo takéto povedať 38 ročnému chlapovi?" Naschvál si odgrgol. ,,Alebo ako môžeš niečo takéto povedať svojmu učiteľovi?"
Uškrnula som sa. S Abdulom sme sa takto doťahovali každý deň a nikdy sme to nemysleli vážne.
,,Prepáčte pán učiteľ." Povedala som ironicky. ,,No vážne Abdul neber si to osobne ale učiteľ z teba rozhodne nebude." Čakala som ako zareaguje.
Prestal jesť a uprel na mňa prenikavý pohľad. Tvár mal vážnu, nečitateľnú. Zdvihol ruky, myslela som, že ma udrie, a položil ich na stôl. Ticho medzi nami sa predlžovalo. Bolo mi nepríjemne, mala som pocit, že tentokrát som to prehnala. Už-už som išla vykoktať ospravedlnenie keď v tom na mňa Abdul skočil. Skočil a začal ma štekliť. Smiala som sa ako šibnutá a vracala som mu šteklenie jemnými buchnátmi do chrbta. Preguľovali sme sa po celej gaučovke a nahlas sa smiali. A v tom Abdul skamenel. Ostal vážny tak ako pred piatimi minútami. Zo začiatku som myslela, že to iba hrá. No nehral. S hrôzou pozeral na okno. Nech tam videl čokoľvek, nepotešilo ho to.
,,Abdul čo...".
Otvoril ústa, zavrel ich a zhlboka sa nadýchol. ,,Choď." To bolo všetko. Nič viac len choď.
Zamračila som sa. Bolo len dvanásť. Prečo ma vyháňa? Čo som spravila zle? Vyklonila som sa z okna. Nikde nikoho. Len túlavý pes.
Ešte raz som pozrela na Abdula, či si to náhodou nerozmyslel. Tvár mal kamennú.
Vzdychla som si a vyšla von. Zrazu sa dvere za mnou so škripotom otvorili. V maličkej škáročke som zbadala Abdulove oko. Jeho pery vyslovili len :,, Theo."
A rýchlo zavrel.
Theo! Ten blbec! Od zlosti som kopla do blízkeho kameňa. Ten fešák, ktorého som tajne milovala. ten záhadný chlapec, ktorého som zbadala v prvý deň môjho príchodu. Theo do tejto osady prišiel len krátko predo mnou. Z osady kde žil predtým ho vyhodili pre porušenie pravidiel.Nikto nevie aké pravidlo porušil. Obyvatelia tejto dediny si ho však obľúbili pomerne rýchlo. Chlapec to bol zručný, do práce sa mu nelenilo. Vždy každému pomohol. Bohužiaľ bol aj roznášačom klebiet. Prekrucoval veci tak ako mu vyhovovali. Pravdepodobne teraz je na ceste k mojej starej mame s peknou šťavnatou klebetou o tom ako jej vnučka sexovala s 38 ročným mužom. To bol typický on. Z nevinného šteklenia spraví hneď neviazaný sex. Soptila som ešte ďalších pätnásť minút až sa za mnou zjavil Miguel. Už z diaľky som videla ako šťastne vyskakuje. Očividne ho niečo potešilo.
,,Shayna, Shayna vieš čo sa stalo?"
Bez rozmýšľania som vyhŕkla:,, Čo? Že ma Theo videl ako sexujem s Abdulom? Prepáč Miguel ale to nebol sex bolo to len šteklenie." Až potom so si uvedomila čo som povedala. Rýchlo som si prikryla ústa rukou a dúfala som, že túto moju poznámku Miguel prepočul.
,,Narodilo sa malé sloníča. Je úplne krásne. Poď ideme ho pozrieť." Chytil ma za ruku a ťahal ma rýchlosťou blesku.
Mal pravdu. Sloníča bolo úžasné. Tmolilo sa matke pod nohami a tá sa na neho s hrdosťou pozerala. Sadli sme si na naše obľúbené miesto a vymýšľali sme sloníčaťu meno. Teda presnejšie Miguel vymýšľal a ja som len bezducho prikyvovala. V mysli som videla len Theovu vyškerenú tvár.
,,Čo myslíš Shayna bude sa mu to meno páčiť? Je pekné?"
Strhla som sa. Čo? Aké meno?
,,No jasné..jasné. To meno je super. Je úplne užasné". Samozrejme improvizovala som.
,,Si super Shayna!", skríkol Miguel a tancoval okolo mňa. ,, Vždy som chcel mať sloníča menom Theodor a teraz ho mám!"
No super. To krásne nič netušiace sloníča sa bude volať ako najväčší magor pod slnkom. Chúďa malé.
Miguel ešte hodnú chvíľu tancoval okolo mňa a potom si ku mne unavene sadol. Položil si hlavu na moje plece a požiadal ma aby som mu zaspievala. Začala som spievať jeho obľúbenú pieseň keď som ich zbadala. A nie jednu. Boli štyri. Štyri bodavky tse- tse sa hmýrili na blízkom kameni. Bodavky tse-tse čo spôsobujú? Snažila som sa spomenúť si no nešlo mi to. Namiesto logického uvažovania som po kameni treskla holou rukou. Výsledok :jedna mŕtva. Ostatné tri pravdepodobne vytušili nebezpečenstvo a odleteli. Bohužiaľ som nevedela kam. Posledné na čo si pamätám sú Miguelove kučery a pálivá bolesť v pravom predlaktí.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár