„Si hluchá? Okamžite vypni tú kraksňu a vypadni! " Rozhadzoval rukami na všetky strany a ledva stál na nohách.
„ Čo?" Akoby ma zasiahol blesk. Vôbec som nevedela, čo som, kto som. Iba som sa priblblo dívala na svojho otca. Vôbec som nepočula, čo vraví a prečo to vraví. Akoby som spadla z Marsu.
„Nepočula si? Už na teba ziapem asi minútu, povedal som, vypni ten počítač! A nesnaž sa vyčerpať moju trpezlivosť!" Samozrejme, po ťažkom dni musel zájsť do krčmičky, aby sa odreagoval a šupol do seba zopár panákov. Namiesto toho, aby mal dobrú náladu po tých zopár poldecákov, ju mal ešte horšiu ako obyčajne.
„A čo ti tu vadím? To už ani debilné úlohy nesmiem robiť, či čo?" Túto vetu som asi nemala povedať. Začala som pociťovať blížiacu sa konfrontáciu,keď som zacítila pach z jeho úst a výraz, ktorý na mňa hádzal,tak som sa len tvárila akože áno, poslúchnem ťa. No otec už stratil nervy a začal zvyšovať hlas.
„Čo mi tu budeš odvrávať. Nič nerobíš, len ti to tu mozgy vymýva,už aj zmizni!"
Neznášam jeho výlevy na mne, kvôli jeho zlej nálade z práce. Vždy mal blbé reči, vždy mu niečo vadilo a vždy sme si to odskákali my. Lenže ja som si na to nikdy nezvykla, alebo skôr som si nechcela zvyknúť. Vždy som musela niečo povedať, aby som vyjadrila svoj názor voči jeho nezmysluplnému názoru.
„Ooooch kriste!“ Táto prekrátka veta mi priniesla to, čo som o necelú sekundu pociťovala na svojej tvári.No ešte som na túto myšlienku ani nezačala myslieť a už som cítila bolesť z facky od otca. Nechcela som to nechať len tak, nie som žiadne boxovacie vreco, bez rozmýšľania som začala zvyšovať hlas a to bol môj koniec.
„Čo ma fackáš? Sa uvedom láskavo, čo robíš!"
„Čo si to povedala?! Okamžite vypadni, lebo dostaneš viac než facku!"
„Hej jasné, diktátor zas dáva rozkazy svojim otrokom!" A to už bola druhá facka, ktorá zabolela ešte viac než prvá. Začala som mať hrozný pocit z tejto situácie, niečo medzi hnevom, strachom a zúfalstvom. Vyhral hnev. A buch! „Prečo ma stále len mlátiš, dočerta!"
Vzápätí po druhej facke som chytila nesmierny hnev, ktorý bol príčinou veľkého rachotu v našom dome. Schytila som najbližší predmet po ruke a šmarila som ho o zem. Aj keď som sa sama čudovala, čo to vystrájam, ľutovala som, že som to nešmarila po ňom. Otec sa len pozrel na črepy na zemi, ktoré kedysi vytvárali dva taniere, a rozbehol sa za mnou s ústami plnými výhražných slov a nadávok voči mne. Reflexne som sa rozbehla ešte rýchlejšie smerom do predsiene, schmatla som ku mne najbližšie topánky a zabuchla som dvere. Ešte predtým som stihla povedať „nenávidím ťa“. S plačom som utekala ako najviac som vedela, priam rovno, preskákala som zopár jarkov, ktoré mi boli prekážkami počas cesty a o niekoľko minút som prišla do svojho cieľa. Rozhliadla som sa vôkol seba. Nič sa tu nezmenilo. Obrovské pole, ktoré bolo také veľké, že som nedovidela na jeho koniec, bolo lemované stromami a bolo pusté, no za to útulné. Rada som sem chodievala, väčšinou vtedy, keď som potrebovala nájsť odpoveď na otázky alebo vtedy, keď ma v hrdle ťažila veľká hrča ako napríklad teraz. Sadla som si na trávu a mala som možnosť konečne popremýšlať nad udalosťou, ktorá sa odohrala len pred niekoľkými minútami a zároveň tak strašne rýchlo. Ihneď sa ma zmocnil plač. Prečo mám práve ja takého otca? Nemôžem povedať, že je zlý, no tiež nemôžem povedať, že je dobrý. Práve som mu povedala, že ho nenávidím. A myslela som to vážne, aj keď viem, že po nejakom čase ma táto veta bude mrzieť, no teraz rozhodne nie. Bola som priam nadšená, že som mu to povedala. Ešte viac som sa usalašila v tráve, lahla si a začala rozmýšľať , prečo je to tak.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ejay
28. 5.mája 2011 23:42
hmm ... zaujimave ... tolko kritiky a porozumenia zaroven
Napíš svoj komentár