Spomienky..

MINULOSŤ:

on je zvlastny a povedala by som ze az rozpolteny..na jednu stranu chce zenu, ktora bude mila, vtipna, normalna, inteligentna a bude si s nim vyborne rozumiet, ale na druhu stranu vsetky taketo odmieta pretoze ziadna nesplna jeho predstavy o dokonalej fyzickej krase..najprv by sa mal rozhodnut co vlastne chce..ci racionalne a emotivne zmyslajucu zenu alebo krasnu pipenu, ktora si s nim bude rozumiet akurat tak v posteli..mna do toho celkom aj nic, ale uz mam vsetkeho akurat tak plne zuby..

to ze nikdy pre neho nebudem dost dobra som na nom videla uz na prvom stretnuti..a vidim to na nom aj teraz..pretoze hned ma akosi pasoval do role kamaratky, ktora je schopna sa s nim pozhovarat o jeho problemoch a splynoch, ked to potrebuje, ked je v nemocnici a ma prave depresie..

jedno co ma vsak dost mrzi je to, ze nielenze sa za neho modlim, ked bol na tom dost zle, kazdy den som chodila do kostola a modlila sa len za to aby mu konecne bolo dobre a aby sa vyzdravel uplne z tej udesnej choroby, ktorou trpi, aj za cenu ze potom by sa na mna vykaslal lebo by ma uz nepotreboval a stratila by som ho uplne aj ako kamarata..ale aj to ze mam uplny pocit, ze aj tak mu to je vsetko jedno..

niekedy sa ku mne sprava krasne, je mily, vtipny, a prave takeho som si ho oblubila moc, ale niekedy je odmerany, ustupcivy, odmietavy a vtedy si strasne uvedomujem ze ja nie som ta, ktoru berie ako rovnocennu partnerku..mozno ma ku mne urcity respekt, ale zaroven mam pocit ze cela ta doba, ktora ubehla od nasej prvej spravy sa zo dna na den zo mna stala rutina a akasi samozrejmost v jeho zivote..ked pisem tieto riadky moje myslienky behaju kade tade a smeruju zvacsa k nemu..nevyznam sa v nom.. nechapem jeho myslienkove pochody..hlavne co sa zien a vztahov tyka..nechapem jeho postoj ku mne..nechapem ako ma vlastne berie..co odo mna ocakava a chce..

hlavnou otazkou ktora je vo mne uz nejaku dobu je, vie si predstavit momentalny zivot bezo mna? ? celkom presvedcivo si viem aj na tuto otazku odpovedat..VIE..a ako to viem ja? ? vidim to..vidim mu to v ociach..v jeho konani..jeho vyjadrovani sa..staci jedna veta a vsetko je mi uplne nad slnko jasnejsie..myslim ze ak cloveku, s ktorym ste v kazdodennom kontakte uz pol roka poviete ze si uz neviete tak akosi predstavit ze sa spolu uz nebudete bavit, asi by ste cakali inu odpoved ako: Co ti ja viem.. ani neviem preco som cakala inu odpoved..

evidentne na to nemam pravo, ale cakala som..nie dufala som, ze napise nieco ine..nieco z coho by som bola spokojnejsia..nie hned to: ani ja bez teba..alebo podobne zvasty lebo aj tak by to tak necitil..ale nieco take ako: nad takym niecim som ani len nepremyslal, alebo..ale prosim ta, kasli na to a nepremyslaj o hlupostiach, zi pre pritomnost..mozno ja som ta, ktora ma prilisne poziadavky na neho..ale vlastne co od neho cakam ja? ?

ani sama neviem..vlastne necakam uz nic..cakam cely den len na to, ci ma vecer prezvoni ked bude na internete alebo ci mi aspon napise smsku..stal sa z toho neskutocny stereotyp, ktory neviem sama ovplyvnit..ked ma neprezvoni som nervozna, ked ani nenapise..este viac..uz to doslo do takeho extremu, ze ked mi neodpisal ani na moju sms, povedala som si tak toto nie..fakt mi za to nestoji, navyse sme boli aj v rovnakom case prihlaseni na internete a ani len ciarka nepadla..z mojej strany a ani z jeho strany..
na druhy den vecer mi sam prezvonil aby som sla na azet a zrazu si uz na mna spomenul..zrazu som uz bola v kurze aj ja..zeby mu zacala chybat rutina? ? zeby sa z jeho zivota vytratila odrazu z nicoho nic ta istota ktoru vo mne mal? ? neviem odpovedat na tieto otazky, viem vsak, ze ja som sa utvrdila v tom, ze sice mi chybal a prevazna vacsina mojich myslienok smerovala k nemu pocas tej doby co ma ignoroval, uz si viem predstavit moj zivot bez neho..


Súčasnosť:

ako strasne som sa mylila, ked som tvrdila, ze si viem predstavit moj zivot bez neho..
je tomu uz rok a pol co ma navzdy opustil a nie je dna kedy by som na neho nemyslela..nas vztah bol velmi zvlastny, ale koniec-koncov..boli sme najlepsi kamarati, hoci to nemohlo byt inak..dala by som cokolvek na svete za to, aby sa mohol vratit..aby mi mohol zavolat a povedat, ze stoji pred mojim vchodom a ideme sa previest na jeho aute..
a teraz uz mozem ist akurat tak na cintorin zapalit sviecku a povedat mu, ze na neho stale myslim a vzdy aj budem..
zivot ide dalej, ale rany v srdci nikdy nezrastu..

 Denník

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu