Ak mám zomrieť, tak nie na starobu.
Ak mám zomrieť, tak nie pod kolesami opitého jazdcu.
Ak mám zomrieť, tak nechcem vedieť kedy.
Nechcem sa lúčiť s blízkymi. Hovorte si, Si normálna? , áno som. Ak by som vedela, kedy a načo zomriem, všetci by trpeli spolu so mnou. Viac ako ja. Nechcem sa s nimi lúčiť. Prisilné emócie pre nich. Nechcem, aby ma niekto oplakával. Chcem, aby si na mňa niekto spomenul a zasmial sa na vtipnej príhode, ktorá sa stala pri nejakom mieste, ktoré bude obchádzať...
A možno môj čas práve nastáva...
Nikto nikdy nevie...
A ak mám skutočne zomrieť, tak tu a teraz. Nie sama, nie nevyrovnaná, nie bez bolesti, nie rýchlo. Tu a teraz v tvojom objatí. V tvojom objatí, v ktorom cítim lásku, istotu, potrebu ísť so mnou. Držať ťa za ruku a vnímať tvoju vôňu. Utrieť ti slzu a venovať ti posledný úsmev, z posledných síl sa postaviť a pobozkať ťa. A až keď mi povieš, ako ma ľúbiš, nechám ti svoje srdce ... vtedy budem môcť skutočne odísť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
rebelka
20. 8.augusta 2010 09:25
Tak s tymto sa uplne stotoznujem
Napíš svoj komentár