To pole prašné,
vraj medu a lásky plné,
to pole slnkom spaľované,
pusté, a tak prázdne.
Spočiatku lúka.
Zem čistá, panenská,
starostiam tak vzdialená,
vetrom po nahom tele hladená.
Vietor však tvar zmeniť jej túži,
svojím jazykom hladenie zavrhla.
Mení sa v bič a ostré nože,
tie ryjú doň vlastnú tvár.
Ona iba stone
a túži sa zbaviť svojich már.
Deň za dňom podobu mení,
už neskvitne vlčí mak,
poslušne ako kamienok brní,
z raju v pustatinu
obraz svoj mení.
Potom človiečik úlohy sa zmocnil,
na pole osivo i vodu pilne nosil,
myslel, že s poľom je všetko v poriadku,
prišli prasatá, zvalili mu ohrádku...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár