„Áno ja viem“, šepla som po tichu. „Ale to je vlastne dobré nie? Slzy sú pre slabochov.“ Ironicky som dodala a na mysli som mala pri tom všetky tie citáty a blogy a názory, že plakať sa nemá. Blbosť. Vždy som plakala, odkedy sa pamätám a veľa. Keď som sa tešila, keď som bola nasratá, bezradná, smutná.
Mia sa len pousmiala. Pohladila ma po vlasoch a odkráčala. Vždy vedela kedy odísť.
...
„Nikdy to nebude to, čo očakávaš... Už to pochop.“ Mohutne rozhadzoval rukami ako vždy, keď sa snažil zapôsobiť. Ledva som vnímala zvuk, vychádzajúci z jeho úst. Mala som čo robiť s mojimi vlastnými myšlienkami. Chcela som mu vynadať, použiť proti nemu tie jeho naučené frázy, ale prekonala som sa. Montovať do života druhých, to mi vždy šlo.
...
Ležím v tetovacom salóne. Ihlou do mňa vnáša farbu. Nebolí to, voči takýmto bolestiam som zázračne imúnna. „A čo to vlastne symbolizuje?“
„To by ste nepochopila..“ Chladne, s pokojom pravého Angličana som odvetila. Ona sa ďalej nepýtala, len ďalej kreslila medzi moje lopatky trojuholník so zvislou čiarou.
Spraví ma to silnejšou, robí ma to silnejšou. Nezabúdam na to, kvôli čomu som, aká som. Nezabudnem na veci, ľudí, chvíle, knihy, hudbu. Na nič z toho, čo ma dostalo sem.
....
„Daj mi pokoj!“ Sila môjho hlasu ma prekvapila. Vedela som, že to v sebe mám, ale nikdy som to nemusela použiť.
„Veď počkaj na mňa.. Počuješ, čakaj už!“
„Nechoď za mnou... Vypadni! Odíď!“
Nemohla som ho vystáť, jeho blízkosť, jeho oči, jeho existenciu. Ruky poprepletané vystupujúcimi žilami. Nikdy viac. Poslúchol.
....
„Ja iba neviem čo chcem...“ Je mi jasné že tak ambicióznym ľuďom ako bol on, to musí prísť absurdné, ba až nepredstaviteľné. Pripadám im ako zbytočný odpad. Produkuj alebo odpáľ. Si nikto. Nič. Neužitočný, nepotrebný. Ale ja vlastne ani neviem ako som sa sem dostala. Áno, boli to moje rozhodnutia, nie som žiadny alibista. Ale rozhodnutia z trucu, s pobláznenia, chvíľkového ošiaľu, okolnosťami. Snažím sa rozmotať, zjednodušiť celý chaos okolo mňa.
„V tvojím věku to je normální, holčičko... Časem k tomu dospěješ...“ Ani nechcem vedieť, čo si musel v skutočnosti myslieť. V mojom veku, mám 20, za chvíľu. Iní už zarábajú, majú ciele, do 25ky byť za vodou, rozbiehajú vlastný biznis. A ja mám iba ten obraz v hlave. Viem, že budem s ním, budeme mať dom a deti a neviem sa toho dočkať . Budem písať v mojej čajovni knihy a vychovávať naše deti. Budeme naozaj šťastní. Ale čo dovtedy, čo so mnou. Nieže by ma rodenie detí a život domácej ženy nenaplňoval ale od chcem viac. Niečo viac od života.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár