Domček bol vykurovaný malou pieckou na drevo. Takže, ak v zime večer naložili do piecky, nadránom nebolo v izbách viac ako 8°C. Umývali sa v lavóroch, alebo vani, kde predtým namiešali studenú a horúcu vodu, ohriatu pieckou. Pri dome mali záhradu, kde pestovali prakticky všetko, čo sa u nás zvykne/zvyklo pestovať. Dedo okrem iného pálil domácu slivovicu (pred pár rokmi, keď mala sesternica svadbu, som mal česť piť túto archívnu vyše 50 ročnú slivovicu. Bolo to fantastické!). Žili skromne a šťastne.
Dedo chodil do práce zima-leto na ojazdenej stodvadsatpätke motorke.
Peniaze na auto nemali. Po vojne a na začiatku komunizmu nemal peniaze skoro nikto. Dokonca, keď bolo treba niekam ísť, tak naložil dve malé decká na nádrž, moju babku za seba a išlo sa. Bez prilby - Asi tak nejak, ako dnes vidíme na fotkách dopravu niekde v Indii, keď na motorke cestuje celá rodina -
Raz ich zastavil policajt a chcel pokutu. Dedo ho miesto zaplatenia pokuty zjebal ako sirotu za to, že nezasalutoval vojakovi, ktorý je o jednu hodnosť vyššie (neviem ako je to teraz, ale kedysi museli policajti salutovať vojakom a naopak podla vyššej hodnosti). Pridal plyn zaradil jednotku a odišiel. Aj s deťmi na nádrži, aj so ženou za chrbtom. Ušetril! a náramne sa na tom bavil.
Neskôr, keď to bolo platovo lepšie si kúpili toto:
a potom toto:
Potom dedka odvelili na Piešťanské letisko. Ubytovaný bol na slobodárni. Babka teda ostala v Badíne sama s dvoma deťmi. Našťastie, bola taká možnosť, že premávali lietadlá Piešťany - Sliač (teraz neviem, či mali také vymoženosti len vojaci, alebo mohol lietať hocikto) a dedko ako vojak za symbolickú cenu cca 5 korún mohol letieť za rodinou a oni za necelých 20 korún mohli lietať za ním. Let trval cca 20 minút (pre porovnanie, z Vrakune do centra BA trvá cesta ráno niekedy takmer hodinu).
Po nejakej dobe dedko dostal služobný byt v Piešťanoch a tak sa tam usadili. Ich deti - moja mama a strýko vyrástli a stali sa z nich samozrejme učitelia. Takmer všetci v mojej rodine boli učitelia. Až do revolúcie. Potom mladšia generácia v našej rodine pochopila, že tadiaľto cesta nevedie a nikto, kto začal pracovať po revolúcii sa nestal učiteľom. Z učiteľskej rodiny sa stala rodina obchodníkov, manažérov, businessmanov, ekonómov, projektantov, programátorov...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
zajkousko
16. 12.decembra 2015 17:02
Napíš svoj komentár