Môj skutočný príbeh I.

Keďže ma tu takmer nikto nepozná, rozhodol som sa, že  napíšem niečo o sebe. Príbeh nie je veľmi zaujímavý, poznám ľudí so zaujímavejšími príbehmi. Prečo to idem písať? Asi preto, že nemám vo zvyku o sebe, v reálnom živote, veľa hovoriť, tak sa rozkecám aspoň tu.

Mám pocit, že blogov bude veľa, budú obšírne, zachádzať aj mimo mojej osoby... lebo všetko, čo sa deje okolo mňa, ľudí okolo mňa, je tak trochu mojou súčasťou.. vlastne kam sa ponáhľať? Všade sa dostaneme. Chce to len trpezlivosť.




Začnem azda mojou rodinou, čo robili, aspoň to, čo o nich viem..

Dedko, Juraj, (môj naozajstný dedko z maminej strany) pochádzal z extrémne chudobných pomerov z okolia Hriňovej. Bol nejedným synom poľahšej ženy pracujúcej na železnici. Otca, ako to už býva pri ľahších ženách, nikdy nepoznal. Počas II. svetovej vojny sa spoznal s mojou babkou Valériou. Moja prababka Jolana (babkina mama - v maďarsku celkom bežné meno-bola slovensko/maďarka) ho prichýlila pred Nemcami na pár dní u nich doma. Pradedko, Gabriel (babkin otec) vtedy bojoval proti nacistom. Tento boj neprežil.

Dedko Juraj mal vtedy ani nie 10 rokov. No napriek tomu, s jeho partiou kamarátov, robili Nemcom záškodnícku činnosť. Vypúšťali a prepichovali kolesá na bicykloch, motorkách a automobiloch, kradli im čo sa dalo. Nanešťastie ho Nemci prichytili a zavreli na povalu jedného domu, ktorý okupovali, kde mal s najväčšou pravdepodobnosťou počkať na popravu. Nemci boli zrejme blbší než on. Alebo nepoznali stavebné materiály a technológie používané u nás? Neviem.

Dedko povysunul z vnútornej strany strechy škridlu. Potom ďalšiu a ďalšiu. Prepchal sa na strechu z ktorej potom zoskočil. Bolo to vysoko, ale nie zas až tak, aby sa to nedalo zvládnuť. Niekoľko dní bol na úteku, kým sa vrátil domov.

Ku koncu vojny, keď Nemci utekali pred Rusmi a nechávali za sebou všetko, našiel dedko so svojou partou opustený bunker. Bola tam munícia. Začali to zvlákať s úmyslom zásobovať spojeneckú armádu. Decká sú decká, jeden jeho kamarát precenil svoje schopnosti a hral sa s granátom tak, asi ako nemal. Zbytočná smrť.

Po vojne pomaly dedko - ešte stále chlapec aj zabudol na malú Valériu vtedy 4-5 ročné dievčatko, ktorého mama, Jolana, dedka prichýlila počas vojny... Znova sa stretli a zaľúbili až keď mala babka 17 rokov.




Babka Valéria (z maminej strany) pochádzala z bohatého rodu. Jej starí rodičia (moji pra pra starí rodičia) boli maďarsko-slovenská zámožná rodina vlastniaca lesy, statky, mali služobníctvo a tzv. čeľaď (istá forma zamestnania-robotníci). Jej obaja rodičia (moji prarodičia) boli učitelia. Ako som už spomenul, pradedko, Gabriel - učiteľ - zahynul v povstaní. Ostali po ňom len obrazy, ktoré maľoval.


Z rozprávania mojej mamy a babky viem, že babkina zámožná vetva pozostávala z veľmi kultivovaných a nekonečne láskavých ľudí. 

Čo sa týka ich bohatstva, prešli dve svetové vojny, komunizmus... a z bohatstva nezostalo nič. Nikto z našej rodiny nevidel ani korunu.

Po vojne sa dostali k moci komunisti. Dedo Juraj nastúpil do armády a do strany. Dodnes sa vieme pohádať kvôli komunizmu (neznášam komunizmus). Babka, ako prakticky takmer všetci v mojej rodine - sa stala učiteľkou (ako neskôr aj moja mama... a nakoniec.. aj ja som učil nejaký čas na univerzite). Tiež nastúpila do strany. (Nechápem to. A, jej nekonečná oddanosť môjmu dedovi mi zakaždým vyráža dych...)

Dedo vyštudoval strednú aj vysokú vojenskú školu, na ktorej neskôr prednášal. Potom išiel do praxe. Zastával funkcie pyrotechnika, inžiniera výzbroje, neskôr vyšetrovateľa. Potom, keď Rusi nevedeli čo od dobroty, tak potom znova vyučoval (alebo v armáde skôr cvičil) lýbijcov, arabov, keňanov a iných "spojeneckých" vojakov.

Títo "vojaci" boli nevycvičiteľní a bolo na bežnom poriadku, že dedo s kolegami zbieral po leteckom bojovom cvičení pozostatky týchto mužov z horiacich trosiek lietadiel. V lepšom prípade, ich zbierali z krčiem a zachraňovali ich z bitiek s domácimi... ale aby som to uviedol na pravú mieru, aj pomerne veľa Slovákov zahynulo pri cvičeniach.

Dedov brat Jožko emigroval do Austrálie a potom do Nového Zálandu. Kvôli tomu mal Juraj na krku eštébákov a bezpečnostné prehliadky... a kopec problémov. Napriek tomu bol stále verný komunizmu (do piče! to nepochopím!).

Dedov brat Jožko bol stavebný inžinier a na Zélande s kamarátom rozbehli stavebné firmy a dosť veľký biznis. Mal Vilu, drahé autá, jachty a Novozélanďanku, s ktorou mal dve deti.

Jožko si s Dedom Jurajom dopisovali. Ale nie priamo, ale korešpodencia išla kvôli eštebákom dosť komplikovanou cestou, cez vzdialenejšiu rodinu, na ktorú nepadal tieň podozrenia.

Jožkova Novozélanďanka bola zlatokopka. Čím ďalej, tým mal s ňou viac problémov, problémov s jej známymi a podobne. Posledná správa o Jožkovi bola, že kvôli unikajúcemu plynu vybuchla vila a on v nej. Novozélanďanka s deťmi sa v dome v tom čase nenachádzali. Nikto z rodiny neverí, že ten výbuch bola náhoda.

Babkina (Valériina) sestra Marta bola odjakživa rebel a vyrábala problémy. Nenávidela komunizmus. Najprv učila na univerzite fyziku. Ale kvôli jej neskrývanému negatívnemu postoju k režimu ju komunisti zbavili pedagogickej činnosti. Aby nemohla protištátne ovplyvňovať mládež, vytlačili ju do hvezdárne, kde bola "zavretá", nikomu nezavadzala a robila výskum. Jej manžel tiež učil, ale bol to mapičista, takže s režimom nikdy nemal problém, aj keď ho tiež nemal v láske.




asi na dnes stačilo.. dobrú noc... pokračovanie nabudúce...

 Skutočný príbeh

7 1 0 0 6

Komentuj

15 komentov k blogu