Improvizácia, prosím!

(venované Evoniatku)

"Myslím si, že v každom z nás sa nachádza niekoľko takých vázičiek. Jedna sa volá Strach, ďalšia Smútok, Zlosť alebo Šťastie. Každá vázička je nejako naplnená. Najlepšie by bolo obdobie, kedy by sme mali vázičku s nápisom Šťastie naplnenú doplna a vázičky ako Strach alebo Smútok úplne prázdne. Ale také obdobie neexistuje. Niekedy sa stane, že niečo, čo ma teší, je pre mňa také dôležité, že vtedy vázičku Smútok už vôbec nevnímam. Vieš, nikdy nebudeme stopercentne štastní a bez starostí, ak sa budeme stále riadiť vázičkami. Pretože by sme si mali vážiť to, čo máme a myslieť na to, že raz všetko bude oukej. Lebo bolesť je veľkou čitateľkou ľudí. Duše sa vyvíjajú pod jej dychom..."*

*(Evka - 27.4.2008)

Mala pravdu. Nech je nám akokoľvek ťažko, vždy je tu čosi malé a nepatrné, chce to po nás zakričať niečo ako: "Všimni si ma, všimni! Tu som, tu dole, vari nevidíš?" A my nepočujeme. Tvárime sa, že hráme v najväčej tragédii od Shakespeara a opakujeme naučené repliky. "Nechajte ma samého s mojím smútkom a osamelosťou!" A repliku precítene zakončíme srdervúcim vzdychom a zaťaté päste priložíme k hrudi. Bravóóó, opona padá. Excelentné predstavenie. A kdesi až po poslednej derniére nám dopáli, že sme z toho mohli urobiť pokojne komédiu a nik by nemusel plakať. Lebo všetko je na hercoch, nie je ťažké k prvému slovu z danej repliky pripojiť len obyčajný zápor. "Nenechajte ma samého s mojím smútkom a osamelosťou!" A veta okamžite mení význam. Niekedy stačí len štipka improvizácie. Len škoda, že nám neskoro dochádza, že pomoc si vlastne častokrát odháňame sami. Prečo, to neviem.

Moje vázičky sa vylievajú a dolievajú každým dňom. Raz mám chuť kričať, dokonca revať ako lev, inokedy sa schovať s krtkom do krtinca, hodiť debatu s dážďovkami a žiť si takým pokojným podzemným životom, dakedy chcem zas lietať, byť motýľom či vážkou, alebo spávať v sasanke a kráčať po koralovom dne oceánu. To sa vo mne deje, keď je vo vázičkách nepomer ich naplnenia.

Ako keď som minule povedala Evke, že sa mám fialkovo, ako zabudnutá a malá fialka v tieni a že túžim vidieť slnko, ale niekedy vlastne človek zistí, že je mu tak v podstate dobre, vtedy mi otočila tvár a kázala sa pozrieť na to všetko z iného uhla pohľadu. Možno mám pocit, že som zabudnutá v tieni. Ale nenapadlo mi, že ten tieň možno tvorí niekto, kto sa nado mnou skláňa a túži ma napríklad len tak pohladiť. A strážiť si ma.

Občas by sa v nás zišlo asi trošku viac fantázie.

Nechápem, odkiaľ má v sebe to dievčatko toľko hlbokých myšlienok. Mnohokrát myslí oveľa rozumnejšie ako tí takzvaní dospeláci. Je takým mojím malým bláznom, smeje sa a smeje a robí zo života komédiu. Lebo tak to má byť.

Niekedy stačí len štipka improvizácie...

Réverance.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu