Keď už ďalej naozaj nevládzeme, vždy prídu krásne maličkosti, ktoré sa nám zo všetkých síl snažia spríjemniť dni. Dnes ráno som vstala a so zlepenými očami balila zošity a maturitné témy, nalievala si čaj a hnevala sa, že na ten autobus budem zase raz bežať ako o život, ľudia budú po mne vrhať také tie šibeti? pohľady a ja sa s nádychom až kdesi do posledných pľúcnych alveol víťazoslávne vtlačím do autobusu. Náhlivo pozerám von na teplomer a v tom mi krajina berie pohľad, berie si ma celú, istotne dopadá na moju žltú škvrnu, lebo nevnímam nič, len ju. Obloha celá zamračená, slnko kdesi za oblakmi schované a všade tieň. Tmavé ráno a do neho kúsok slnka. Naozaj netuším, odkiaľ sa mohol vziať. Také je to nádherné aj v tom našom ľudskom živote. Keď máme v dušiach tieň, všetko je zamračené a máme pocit, že už-už príde dážď, vtedy si roztomilé slnko odkryje neposlušné oblaky a pošle nám zopár slnečných lúčov. A niekedy ani nevieme, odkiaľ prišlo. Častokrát sa stane, že svetlo príde odtiaľ, odkiaľ to čakáme najmenej. Ako keď som potrebovala, aby mi ľudia verili, všetci sa otočili a s totálnou ignoráciou ma nechali vo všetkom úplne samučičkú. Napriek tomu, že som to robila práve pre nich. Lebo za dobré nečakaj dobré. Asi preto. Ale potom prišla za mnou slečna Táčobysomnaňunikdynepovedala a povedala mi s úprimnosťou v očiach a v hlase, že mi verí. Jediná.
Aďka mi doniesla tulipány. Tri červené tulipány vo váze, tri hodiny s Lenkou, trojo dupačiek na jednom vešiaku, tri hry na hračkomate (tri nevydarené pokusy), tri ranné úsmevy. Potešenia na tretiu.
Dnes sme mali biológiu navyše. Neznášam hodiny navyše. Sadla som si do poslednej lavice a prišiel P., že tam síce sedí on, ale že môžeme sedieť spolu. Tak sme tam sedeli, všetci usilovne zapisovali poznámky a my sme sa tvárili, že nás to ohromne zaujíma.
"Poďme robiť niečo zmysluplné," šepkám jemu a Katarínke.
"Napadá mi len jediná vec," odpovie mi. Položí si hlavu na lavicu, zavrie oči a usmeje sa. Ja sa potichu smejem a hovorím, áno, áno, to je jednotka medzi všetkými možnosťami. Podopriem si dlaňami hlavu (naša učiteľka informatiky vždy hovorila, že najzaujímavejší úkaz u študentov je, že vždy majú neuveriteľne tažké hlavy) a zatvorím oči. A nachvíľu naozaj počúvam. V správnej chvíli.
"Keď si labute nájdu partnera, ostávajú s ním už celý život."
"To je krásne, však? Že to jednoducho vedia, že je to ten správny."
P. sa usmeje a zapíše si. Lebo je to najdôležitejšia a najzaujímavejšia informácia z celej hodiny. Skutočne.
Chcela by som byť labuťou. Raz sa nájsť a už od seba neodísť, pobozkať môjho labutieho partnera a nechať zrodiť medzi nami srdce, spoločné, veľké labutie srdce. A keby chcela prísť búrka, nevadilo by nám. Lebo vždy je kdesi v nás biela nádej, že oblaky sa rozplynú.
Niekedy totiž stačí iba jeden slnečný lúč...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
nataalka
24. 4.apríla 2008 08:26
Pekný blog,páčilo sa mi to.
2
to máš pravdu...krásne si to zakončila...bolo to príjemné čítanie
3
posledne dni som nejak nemala cas ani chut citat blogy alebo nejaky napisat..je mi akosi cudne, pretože sa všetko nejak meni, co bolo dobre uz nie je dobre, a pomaly mi všetko pada ako domček z karát..ale dnes..chcela som niečo od teba..niečo take tvoje, co povzbudí..tak som prisla sem a nesklamala si ma...krasne, s prekrásnymi myslienkami...je mi nachvilku lepšie..a asi idem tiež niečo napisat.. ..tak teda dakujem slniečko..
4
zlate....som normalne az chut grepu dostala do ust...na moje chutove pohariky teda
5
Aj ja som si to zapísala, lebo si to chcem tiež pamätať. Lebo si myslím, že v dnešnom svete chýbajú labute. Odvšadiaľ počuť iba samé, kto sa s kým rozišiel, komu to nevyšlo...
Moni aj nabudúce ti spravím radosť, lebo ešte budú
Moni aj nabudúce ti spravím radosť, lebo ešte budú
6
je to velmi mily clanocek.. nechalo to vo mne taku pohodu, trosku melancholie a kusok sarmantnosti a nadej ze zle veci sa daju robit menej zlymi ba az lepsimi, zalezi len od sposobu spracovania.. dakujem!
Napíš svoj komentár