Posledné dni sa vraciam z tanečnej úplne unavená. Naposledy som prišla domov z krvavým kolenom, po celých nohách modriny, neskutočne ma bolí chrbát, niekedy už nemôžem ani otočiť hlavu do strán, lebo mi to ubolený krk nedovolí, z každej hodiny tanečnej si domov beriem svalovicu grátis, pri chôdzi ma pichá pri srdci z toľkého vyčerpania a s každým pichnutím mám pocit, že to niekto musí na mňa určite nadávať alebo myslieť na to, kedy konečne vypadnem z tohto mesta a dám ľuďom pokoj. A potom ma pichá ďalej, lebo iste človeka trápi ďalej predstava, že život budem znepríjemňovať ľuďom aj inde. Alebo to je naozaj len prejav obrany môjho organizmu proti toľkej záťaži, ktovie.
Napriek všetkému ma to ešte stále baví. Tancovať, nechať v sebe naučené, aj tú štipku improvizácie, nech to má to svoje správne čaro. Páči sa mi hrať sa na tanečnicu, behať po celej sále, blázniť sa a smiať. Len mi k tomu občas chýbaš ty. Bývalo to iné. Viac sme sa smiali a menej po sebe kričali. Nemali sme toľko presných pravidiel a nechávali sme priestor voľnosti, odovzdávali sme sa jej, nech si nás spúta a nepustí. Spútaní voľnosťou.
Takmer zakaždým, čo vyjdem z tanečnej sály, myslím na teba. Ako sme takto pred rokom ešte tancovali spolu, všetko sme doťahovali, taký krok, hentaká otočka, onaký skok. A potom sme šli domov spolu, rozprávali sa o dôležitých nedôležitostiach a o nedôležitých dôležitostiach a bolo nám dobre.
Je mi skutočne ľúto, že za vyše pol roka sme si našli na seba čas len jedinýkrát. Lebo to a tamto a možno sú to stále len výhovorky. Čas sa nájde vždy, aj keď je ho v tej našej prechodnej prítomnosti ozaj málo. Ale veď niekedy stačí desať minút, jedno objatie, dva pekné pohľady, tri slová a štyri úsmevy a môžeme odísť so spokojnosťou v dušiach a pokračovať v našej nestíhavosti.
Keď sme sedeli v našej Afre, s kávami na stole a so šľahačkovou náladou, von plakalo nebo a mne sa chcelo tiež. Pozerala som na teba a uvedomovala si, ako veľmi mi chýbajú tie zdanlivo nepodstatné detaily spojené s tebou, s nami. Tvoj smiech a kučery, zdvihnuté obočie alebo rozhovory o aurách ľudí. Hovorila si čosi o šťastí, že sa ti darí a že je všetko v dostatočnej pohode a napriek tomu si mala smutné oči. Smutný pohľad, ale úsmev na tvári. Taká si bola vždy a stále ťa to drží. Aj keď si mala náladu pod psa a nevydarený deň, nikdy si sa neprestala so mnou smiať. To na tebe zbožňujem.
I keď je nám niekedy príšerne smutno, vždy je tu nádej, že príde ten krásny žiarivý slnečný lúč a prinesie nám kúsok svetla a tepla do života. Oplatí sa naň čakať a preto to čakanie nikdy nevzdávajme, nech je nám akokoľvek.
Nikdy sa neprestávaj smiať, dievčatko, lebo tak dokážeš ľuďom priniesť ten vytúžený slnečný lúč...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
elwinko
4. 5.mája 2008 11:41
Veľmi dobrá kamarátka?
2
zklato moje krasne, lubim ta! si uplne uzasna... a dakedy davnejsie by ma ani nenapadlo, ze ti raz budem tak chybat, myslim ze vies ze am to mrzi, jednak, ze som odisla z tanecnej a potom to ze som tak malo s tebou. mozno nebudes verit, ale asi od polovice toho clanku som plakala ako male dievcatko, ktore som bola, ked sme sa spoznali. a okamzite si vyhod z hlavicky tu blbost, ze si nepotrebna a zbytocna, si uzasna a nenahraditelna. fakt ta mam strasne rada...
Napíš svoj komentár