Kráča ďalej, prítomnosť temnoty ju ubíja. Všetci v meste sa trasú a hovoria o postave zahalenej v tieni. Nevychádzajú z domov. Boja sa. Ticho. Utrpenie. Tiché utrpenie poddaných tej, ktorú nikdy nikto nevidel a predsa ju všetci vidia v tieňoch plaziacich sa po stenách ich domov a izieb, tieňoch nakúkajúcich do kolísok ich novorodeniat a búd ich domácich zvierat, ktoré od strachu zavíjajú na bezhviezdnu oblohu, ktorá nevydá mesačné svetlo ani slnečné lúče ešte dlho dní a nocí od tohto okamihu.
A dievčatko v tmavomodrých šatách, ktoré sú napriek svojej tmavo modrosti výrazne svetlejšie ako čierno-čierna tma, so zvedavými očami a odhodlaným výrazom stojí pred starobylou Univerzitou, ktorá je navonok desivo ospalá. Múry sú zájdené temným prachom a ošľahané ostrým vetrom, no stále pevné a neochvejné. Trochu sa trasúc sa usmeje a sama pre seba si pošepne: „Hlavný stan temných síl v meste,“ aspoň tak toto miesto volali jej rodičia predtým ako ich tiene odvliekli preč. Kam asi? Nikdy potom ich nevidela. Nachvíľu zadrží dych a uvedomí si aké dobrodružstvo ju čaká. Z rozviatych vlasov jej kvapká voda. Pozrie do neba a prižmúri oči. Vo veži sa svieti. Musí vyskúmať, čo sa to tam deje.
Odhodlane vykročí smerom k hlavnej bráne. Komplex budov a vôbec celá Univerzita je obrovská, nemyslí si, že by mohla byť spozorovaná a ako malé dieťa nepremýšľa nad tým, že ju tam môže stretnúť smrť rovnako jej rodičov. Podchod či otvorené námestie, je to jedno. Všade vládne tieň, hustý závoj nepreniknuteľnej tmy, sadá jej na viečka, má pocit, že už nevládze držať otvorené oči. Jej čistá duša je oslabená temnými silami číhajúcimi v každej molekule stále hustnúcej tmy. Od strachu nevydá ani hlások, jej myseľ sa s ňou hrá. Vidí tváre. Objavujú sa a miznú. Bývalí študenti. Prebleskne jej mysľou. Armáda zla. Ich svieže úsmevy a bystré oči umierajú a nahradzujú ich mramorové masky slepej oddanosti tieňu. Od strachu nemôže vykríknuť, zadržiava dych, bojí sa, že cez ústa a nosné dierky by sa jej do tela dostala temnota a zadusila by ju.
Veľké masívne dvere sa otvoria a hneď za ňou s rachotom zatvoria. Letmé svetlo faklí sa zamihoce a pohrozí tmou ešte desivejšou a chladnejšou ako vonku. Pochodne vrhajú tiene, pri zhliadnutí ktorých má veľký problém nevykríknuť. Napätie stúpa, strach sa kumuluje v jej duši.
Nájde schodisko, malé bosé nohy sa odierajú o drsný studený povrch a s každým ďalším krokom jej spôsobujú agonickú bolesť. Ešte pár schodov.. Zastane pred dverami riaditeľne. Telom jej prejde vlna triašky. Trasúcou rukou sa natiahne ku kľučke, keď sa zrazu dvere otvoria a stojí v nich vysoký muž s dlhými čiernymi vlasmi a desivou tvárou. Jej myšlienky sa navzájom predbiehajú. Zákerný muž. Majster pretvárky. Prezliekač plášťov. Zradca, zradca... Slová, ktoré sa nikdy nikto neodváži vysloviť. Všetci sa boja jeho krutosti, boja sa jeho bodavého pohľadu a mocnej mysle. Jej zrenice sa rozšíria zároveň s jeho démonickým úsmevom.
„U-ujo T-Tom..?“ Vykokce zo seba.
„Dieťa...“ Jeho hlas znie v jej mysli, jeho pery sa nehýbu. Dlhé kostnaté prsty silnejšie zovrú kľučku a muž - démon prižmúri oči. „Vedel som, že ti rodičia raz začnú chýbať...“ Ako doznie ozvena v jej hlave ju jej telo prestane poslúchať. Pristihne sa ako kráča do jeho pracovne a ďalej už o sebe nevie.
Celú noc sa z veže ozývajú bolestné výkriky. Detské výkriky.
Beznádej. Strach. Smrť.
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
18. 2.febuára 2014 20:42
strasne vela opisov a slaba pointa, aj ked to nebol zly pokus o navodenie atmosfery, len sa musis este viac vypisat
2
@antifunebracka Mojej slovenčinárke to na rozprávanie stačilo. No priznávam, mám aj omnoho lepšie veci.
Ale vďaka..
Ale vďaka..
Napíš svoj komentár