Popol duše

Niet viac smiechu, nepoznávam úsmev okoloidúcich
stratila sa vášeň, stratil sa duše prepych.
Prichádza trpkosť a horkosť mi zalieva bytie.
Necelistvosť, to je odteraz môj pseudonym
ďalej sa trápiť – veď na to nikdy nie je neskoro…
Čierne ľalie, pierko mŕtveho vtáka, povodeň,
v srdci čierne brieždenie hlása čierny deň.
Sledujem vlastný cieľ, no zaspávam,
strácam ho, zlyhávam, poľavujem, upadávam,
nevládzem, nevstávam.
Bolo mi všetkým… teraz ako červ v neúrodnej pôde
hynie moje biedne vnútro.
Dekadencia – len to nie, kým zvládam tvrdiť,
že sa to pominie, uľahnúť, vytrvať.
Pri mesačnom svetle sa slzy zdajú striebristé.
Vonku je hmlisto, pohár vína v ruke, hoc mi nechutí.
Cigareta… a predsa ten popol neožíva.
Ani neresti už nerozpália dávno mŕtve srdce vnútorného
zmyselného umenia. Tak povstaň, Fénix!
…a on nevstáva, ako bolu bolo vždy predtým.

Smutný je osud ukrutnej lásky.

V tom spočíva prekliatie tých, čo sa naučili miloovať Pominuteľnosť v maske večnosti.

 Blog

0 1 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu