„Och, bolí ma celé telo,“ sťažovala sa Eireen.
„Moja chyba to nie je. To Hector je za to zodpovedný. Má veľa sily a poriadnu výdrž. Čudujem sa ale, že ťa tak rýchlo začal poslúchať. My sme sa ho snažili ovládnuť hodnú chvíľu, ale nič nepomáhalo. A tebe sa to podarí v podstate za jeden deň.“
„Vidíš, mám talent a viem ako na to. A Hector pochopil, že vzpierať sa mu neoplatí. Vy chlapi by ste si mali brať príklad zo zvieracej ríše a neodvrávať. O čo by bol život jednoduchší. Takto ho len sťažujete,“ Eireen zažartovala, ale myslela to vážne.
„A vy keby ste neboli také náročné, tiež by bol život jednoduchší.“
„Ale takto sa dopĺňame a asi to tak ľuďom vyhovuje, nie?“
„To nechajme na iných nech sa nad tým potrápia. Ja chcem dnes oddychovať. A keďže si mi zakázala jazdiť, budem sa pozerať na to, ako sa snažíš skrotiť Hectora.“
„A ja si nemusím oddýchnuť? Včera som s ním strávila skoro celý deň a vidíš ako som dopadla. Som rada, že sa môžem hýbať a nie ešte aby som krotila koňa,“ povedala Eireen a snažila si narovnať chrbát.
„Ale nechcela si s ním stráviť čo najviac času? Tak keď nie si v práci, treba ho využiť, nie? Ale môžeš si dať na chvíľu prestávku ak chceš. Ale nie dlho. Chceš predsa jazdiť na Hectorovi čím skôr? Tak čím skôr, tým lepšie. Pre teba. Ja už koňa mám, takže,...“
„Počkaj, počkaj, čo chceš povedať tým, že TY už koňa máš? Že aj ja budem mať nejakého?“ spýtala sa Eireen a pozrela zmätene na Sebastiana.
„A čo si si myslela? Načo krotíš Hectora? Ak si získa tvoju dôveru, bude tvoj. Aj tak si myslím, že už ťa len naťahuje a hrá sa s tebou. Frízany nie sú z tých koní, ktoré by neposlúchali. Takže tipujem, že dnes alebo zajtra ti dovolí vysadnúť naňho.“
„To myslíš vážne, že si ho môžem nechať?“
„Nie, to bol len vtip,“ povedal Sebastian a prevrátil oči. „Jasné, že to myslím vážne. Veď si mi raz vravela, že máš rada frízany. Tak teraz máš príležitosť jedného mať.“
„Ja... nemám slov. Mať frízana je môj sen už odmalička. Si si istý, že si ho môžem nechať? Ale,... počkaj. Nemám ho kde ustajniť.“
„To je ten najmenší problém. Zostane predsa tu. Už si zvykol a aspoň nebude sám. Takže vyriešené. A teraz poďme. Som zvedavý, ako ti to pôjde dnes. Včera to nebolo až také zlé...“
„Čože?“ prekvapene sa spýtala Eireen a buchla Sebastiana do pleca.
„Au, to bolo za čo?“
„Za to, že spochybňuješ moje schopnosti. Ja si myslím, že mi to šlo dobre. Videl si predsa, že Hector nakoniec podľahol.“
„Asi ho to už prestalo baviť,“ zasmial sa Sebastian. Eireen naňho škaredo zazrela a otočila sa mu chrbtom.
„Počkaj, tak som to nemyslel. Len som si ťa doberal. Zbožňujem, keď sa takto tváriš. Je to... milé,“ povedal a pobozkal ju.
„Ale ja nemám rada, keď si ma niekto doberá. Nie je to pekné, vieš?“
„Tak už sa nehnevaj, myslel som to v dobrom. Tak teda poďme, aby na nás, teda na teba, dlho nečakal.“
Celé doobedie sa Eireen snažila, aby mohla na Hectora konečne vysadnúť. Podarilo sa jej to asi na pätnásty raz, po mnohých nepodarených pokusoch a po pár hodinách snaženia sa. No keď naňho vysadla a on sa nevzpieral, bola neskutočne rada.
„Sebastian, vidíš? Nakoniec sa mi poddal a poslúcha. Nemôžem tomu uveriť. Nečakala som, že to pôjde tak rýchlo. Ale je to nádherný pocit. Je to moje veľké víťazstvo. Ale nastal jeden problém.“
„Aký?“ spýtal sa jej Sebastian, keď okolo neho prechádzala v ohrade.
„No nemám si s kým ísť zajazdiť. A samej sa mi nechce.“
„Nuž, ty si mi to zakázala, takže ten zákaz môžeš zrušiť len ty.“
„Hmmm, ale ešte nemáš zahojenú ruku.“
„Tak mám isté riešenie.“
„Počúvam.“ Eireen sa na Hectorovi zastavila oproti Sebastianovi a počúvala jeho návrh.
„Ak si chceš tak veľmi zajazdiť, tak mám dva návrhy. Po prvé, ja budem sedieť na Hectorovi za tebou a zvezieme sa obaja, alebo po druhé, ja pôjdem vedľa teba autom.“
Eireen chvíľu rozmýšľala, ale keď videla, že Sebastian netrpezlivo čaká na odpoveď, povedala: „Asi si zvolím prvú možnosť. Predsa len, nechcem, aby sa Hector splašil, keď vedľa neho pôjde celú cestu auto. Nemuselo by to dobre dopadnúť.“
„A ja som si myslel, že tú prvú možnosť si vyberieš kvôli niečomu inému,“ usmial sa na Eireen a ona mu úsmev opätovala.
„Tak nasadaj. Chcem ho poriadne prebehnúť a ty mi budeš hovoriť, kade mám ísť. Poznáš to tu predsa len lepšie ako ja.“
Ako to Eireen povedala, Sebastian sa usmial, otvoril ohradu a vyšiel na zábradlie. Odtiaľ sa mu lepšie nasadalo do sedla.
Prechádzali sa po okolí a obdivovali prírodu. Sem-tam sa zastavili, aby si lepšie vychutnali tú nádheru, čo ich obklopovala.
Dlho si ale samotu nevychutnávali, pretože Sebastianovi zazvonil mobil.
Chvíľu s niekým telefonoval a potom zložil.
„To bol Jason. Budeme sa musieť vrátiť. Niekoho ti musím predstaviť.“
Eireen si len povzdychla, ale neprotestovala.
Asi po pol hodine boli naspäť u Sebastiana. Ustajnili Hectora a vošli do domu. Vstúpili do knižnice, kde vždy prijímajú hostí.
„Sebastian, tak rada ťa vidím. Už je to dlho, čo sme sa naposledy videli.“
Eireen vôbec netušila, kto by to mohol byť, tak tam len stála a čakala, kým ju Sebastian predstaví.
„Teta, dovoľ mi, aby som ti predstavil Eireen, moju priateľku. Eireen, toto je moja teta. Teda nie skutočná, ale my ju tak voláme.“
„Teší ma, ja som Natalie Carsonová,“ predstavila sa žena, asi 35-ročná, vysoká, s dlhými hnedými vlasmi a čokoládovými očami.
„Eireen McCalvinová. Aj mňa teší.“
„Máš zaujímavé meno. Vieš čo znamená?“ spýtala sa Natalie a keď Eireen pokrútila záporne hlavou, pokračovala. „Po grécky a gaelsky meno Eireen znamená mier. Takže ak je aj tvoja povaha mierumilovná, určite sa spriatelíme. Budeme mať na to veľa času.“
„Ako to, veľa času? Neprišla si len na návštevu?“ spýtal sa jej prekvapene Sebastian.
„Máš pravdu, dnes som tu len na návšteve. Ale rozhodla som sa, že tu zostanem bývať a založím si biznis. A pri tej príležitosti vám oznamujem, že ty, Sebastian, budeš mať v mojej firme alebo ako to nazvať, dôležité postavenie,“ oznámila všetkým prítomným Natalie a potom sa otočila na Eireen.
„Moja milá, vieš jazdiť, však?“
„Hmmm, viem, ako malá som chodila na jazdecký a odvtedy to milujem,“ povedala Eireen, hoci zatiaľ netušila, čo má Natalie za lubom.
„Skvelé, takže ak nemáš inú prácu, už ju máš.“
„Ale to nemôžeš teta. Nemôžeš k nám len tak po rokoch vtrhnúť a prevrátiť nám život naruby. Ja musím trénovať a chodiť na súťaže. To nemôžem vynechať.“
„Ja viem. Ale s tým mojím návrhom budeš určite súhlasiť. A nie len ty. O tom nepochybujem.“
„Konečne sa nebudeš len flákať, braček,“ povedal Jason rozvalený na sedačke.
„A ty čo robíš Jason? Tiež nič nerobíš. Bude v tom tvojom biznise zahrnutý aj on? Nech konečne nadobudne trochu zodpovednosti, lebo budem musieť asi dohovoriť Elizabeth,“ otočil sa Sebastian na Natalie.
„Nebojte sa, o všetkých bude postarané. To vám ručím. Teraz, ak dovolíte, išla by som si oddýchnuť. Mám za sebou dlhú cestu a potrebujem sa ešte dostať do Calgary a poriešiť tam nejaké veci. Takže vám želám pekný zvyšok dňa a teším sa na vašu spoluprácu,“ povedala Natalie a vyšla z knižnice. Po jej odchode tam bolo také ticho, ako keby nikto ani nedýchal. Všetci boli zaskočení, nikto nečakal jej návštevu a nieto ešte zmenu celého ich života.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár