Pri ceste z lesa, ktorá bola mimochodom strašná, lebo okolo nás boli býci, ktorí nezneli zrovna mierumilovne, som si zrazu uvedomila jednu vec.
Bola to jednoduchá, primitívna vec, no i tak so mnou veľmi pohla a spustila asi 10 minútový tok myšlienok, ktoré som našťastie mohla vyslovovať nahlas.
Videla som mesiac. Nebol spln, zatmenie ani nič, ale bol nádherný. A uvedomila som si, že som ešte nikdy nebola vďačná za to, že ho môžem vidieť.
Väčšinu života som so svojim telom bojovala, nenávidela ho, snažila sa ho viac zmeniť...Ale nikdy som nebola vďačná, že ho mám. Hanbím sa.
Vďaka telu som mohla cítiť teplo z ohňa.
Mohla som na mojej pokožke cítiť ten úžasný letný nočný vánok, ktorý tak milujem ale nikdy som to neocenila.
Mohla som vidieť majestátny veľký voz a tie desiatky iných hviezd.
Mohla som sa pozrieť do výnimočných očí výnimočného človeka,
mohla som ho objať, stlačiť ho, cítiť jeho srdce a to, ako ma má rád.
Čo chcem vlastne povedať, milý Birdz, je to, že som bola skoro celý život zaneprázdená nenávidením svojho tela namiesto toho, aby som si uvedomila, že vďaka nemu môžem zažiť takmer všetko čo chcem.
A to je tak neskutočne úžasné, že ma to práve znova rozplakalo.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
5. 8.augusta 2018 00:08
Pekné.
Napíš svoj komentár