Motherofrussia: Odpočívaj

Moja psychologička má tento týždeň voľno a ja to potrebujem dať vonku, tak to, milý birdz, píšem sem.

Môj brat bol v sobotu a chate, jeden z jeho kamarátov oslavoval devätnáste narodeniny. Bola to malá oslava, päť dobrých kamarátov, jeden aj s priateľkou, ktorá je síce...Zaujímavý človek, ale nevadí. Nie je to predsa moja oslava.

Brat pred odchodom povedal, že príde na druhý deň poobede, tak som spala v jeho posteli, lebo má lepší matrac. O siedmej ráno ma však zobudila mama, že si mám ísť ľahnúť na svoju, že brat prišiel. Bolo mi to divné, ale šla som.

Brat prišiel do izby a počula som mamu, ako sa ho pýta, či mu niečo je.

,,Tomáš zomrel," povedal a moja mama začala hneď plakať.

S Tomášom som sa rozprávala max. raz v živote, keď u nás prespával, ale mama o ňom často hovorila. Bol v škole zaškatuľkovaný ako problémový, nevedel sa správať a riaditeľka ho neznášala, zasadávala si naňho a on jej nezostal nič dlžný. Písal na školské steny, že je p.ča, zapichol jej vibrátor do črepníka pred riaditeľňou a ďalšie veci.

Fajčil, pil a je asi jasné, že mal rád aj istú zelenú rastlinku(áno, špenát) ale bol dobrý. Bol dobrý, slušný a keďže žijeme bez otca, kedykoľvek sme potrebovali, prišiel pomáhať. Pre všetkých je proste neuveriteľné, že tu už nie je.

Bolí ma že zomrel, snažím sa pomáhať s vybavovaním vecí, snažím sa byť oporou mojej mame, ktorá to nesie veľmi ťažko, keďže Tomášova mama,volajme ju Marta, je jej veľmi blízka kamarátka.

Marta má ťažký život. Keď čakala Tomáša, nebola vydatá za jeho otca, ale mali krátko pred svadbou. Na prechode pre chodcov ho však zrazilo auto a po niekoľkých dňoch zomrel v nemocnici. Bolo ťažké chodiť do práce a zvládať Tomáša, ktorý robil jeden problém za druhým, ale som si istá, že ho milovala viac ako seba. A teraz prišla aj oňho.

Ja...Si nedokážem ani len predstaviť, ako jej môže byť. Nedokážem a ani nechcem, ale stále na ňu myslím a neviem zadržať slzy. Čo môže byť horšie ako prísť o všetkých najbližších? Musí byť život až tak strašne nefér? Ako to preboha zvládne?

Snažím sa byť čo najsilnejšia a neplakať, pretože veľa vecí vybavujem ja, ale pravda je taká, že plačem aj teraz a každý večer, odkedy sa to stalo. Veľmi dlho som necítila tak strašnú vnútornú bolesť. A výčitky za to, že si dovoľujem plakať, keď tá jeho mama to má tisíckrát ťažšie než ja.

A celkovo toto obdobie mi príde strašné. Všade kam sa pozriem len čítam o smrti a za posledný mesiac zomrelo viac osôb, ktoré som poznala, než za celý môj doterajší život. Nikdy som tak veľmi necítila prítomnosť smrti, ako cítim teraz a je to strašné a ja sa bojím. Bojím sa o život mojej mamy, keď ide preč, o život mojej sestry, pretože už je veľká a chodí do školy sama, ale berie si slúchadlá a ja mám strach, že sa neobzrie keď pôjde cez cestu. Bojím sa o život môjho brata, pretože je zlomený a stratu tak dobrého kamaráta nesie veľmi ťažko.

Je desivé, ako tu sme a zajtra nemusíme byť. Je strašné, že Tomáš pred týždňom žil a keby mu niekto povedal, že mu zostáva len jeden deň a pol dňa, neveril by. Ale on sa zabával, pil pil a pil, šiel spať a už sa neprebral. Vždy som si bola vedomá toho, že nik z nás nevie, koľko času nám zostáva, ale vidieť to tak blízko...

Nechcem tvrdiť, že tá situácia, ktorá nastala ma nejaké pozitívum, to nie. Ale snažím sa naučiť sa niečo z týchto ťažkých chvíľ a myslím, že si z toho vezmem práve ten fakt, že nik z nás nevie, koľko času nám zostáva. Som uplakaná, ale odkedy sa to stalo, vždy poďakujem, keď sa ráno zobudím.

Som vďačná, že som ja a moja rodina v poriadku. Som vďačná, že som takmer úplne zdravá a mám možnosť tvoriť svoju budúcnosť. Vďačná za vodu a jedlo na stole. Za možnosti, ktoré mám, za svoju mačku, za svojich známych...Som rada že mám všetko to, čo mám, pretože behom sekundy sa vie všetko zmeniť.

Zbohom, Tomáš. Za všetko Ti ďakujeme. Odpočívaj.

Blog

6 0 12 0 1

Komentuj

Odpočívaj

8 komentov k blogu

Horúce!