Vianoce 2018 považujem za doposiaľ najkrajšie v mojom živote. Konečne som bola obklopená milujúcimi ľuďmi, nikto na nikoho nevolal sanitku, a pri večeri tiež nikto nebol zabitý. S mojimi darčekmi boli spokojní všetci, ja som tiež bola prekvapená, ale z jedného darčeka obzvlášť.
Bol to môj darček pre otca a až neskôr som prišla na to, že som ním aj sama sebe darovala niečo, čo som potrebovala už dávno, ale nebola som pripravená.
Už dlhšie som myslela na to, že by som sa s otcom uzmierila, urobila preňho niečo pekné a dala mu tým najavo, že odpúšťam. Všetko.
Na Štedrý deň som bola v posilňovni pre svoju dávku Stair Masteru a cestou späť nastúpil do autobusu aj on. Videl ma, zamával a sadol si inde. Pomyslela som si, že je to od neho hnusné, ale rozhodla som sa ďalej neriešiť. Takmer ihneď však vstal a sadol si ku mne, začali sme sa rozprávať.
Hovoril, že ide do práce (je vodič) a mne to prišlo strašne ľúto. Vlastne mi je ľúto asi každého človeka, ktorý je väčšinu času sám, hlavne v deň, kedy by mali byť blízki spolu. Nedala som však najavo nič, rozprávali sme sa ďalej.
Prišla som domov, večerali sme, rozbaľovali darčeky a pozerali vianočné bullshity.... A ja som nedokázala prestať myslieť na neho.
Rozhodla som sa, vzala som nádoby na jedlo a zabalila mu vianočnú večeru aj s koláčmi. Vypočula som si námietky od mamy, nebola nadšená a nečudujem sa jej, prežila si toho s nim viac ako dosť. A priznám sa, aj ja som o tom všetkom nebola presvedčená a váhala som asi každú sekundu. Ale vyrazila som v spoločnosti môjho najlepšieho kamaráta, ako morálnej podpory.
Čakala som na zastávke... A o pár minút prišiel a ja som mu proste podala tašku, on mi poďakoval, usmial sa a odišiel. Trvalo to len pár sekúnd, ale pocit som mala úžasný. Hovorila som kamarátovi o tom, ako sa cítim, prechádzali sme sa vtedy asi dve hodiny. A ja som vedela ze sú to tie najkrajšie Vianoce aké som zažila.
Prečo? To som pochopila až o pár dní neskôr u psychologičky, keď som jej hovorila o tom zážitku. Prekvapilo ma, že som sa rozplakala keď sa ma pýtala, čo to pre mňa znamená.
Hovorila som, že bolo veľmi ťažké skutočne odpustiť a že toto považujem za akési potvrdenie toho, že som to zvládla. Že je to asi ťažké pochopiť, ale aj tých pár sekúnd bolo strašne... Ani neviem akých... Ťažkých? Alebo skôr veľmi silných? Bolo komplikované urobiť to po tom všetkom čo nám spravil. Ale... Bola to zároveň aj jedna z najlepších vecí v mojom živote.
Znamená to pre mňa najmä to, že som si dala jeden z najväčších darov, ale som mohla, niečo, čo som potrebovala ako soľ. Darovala som si, po mnohých rokoch, slobodu a konečne som mohla lepšie dýchať.
Ďakujem, že som mala silu urobiť to. ❤️
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
purenarcissism
4. 2.febuára 2019 19:48
krasne gratulujem k sile
Napíš svoj komentár