Autobus prudko zastavil a ja som si udrel čelo o operadlo sedadla predo mnou. Bolestivo som zaskučal a pretrel som si oči, úder ma prebudil z polospánku. Na chladné sklo, o ktoré som si oprel udreté čelo, dopadali zvonku dažďové kvapky. Mesto osvetľovali pouličné lampy, ponárali ho do tmavožltého svetla. Ľudia v autobuse sa rozprávali, strkali do seba, niektorí sa okrikovali. Ja som bol však zahĺbený do svojho sveta, snažil som sa nevnímať objemného, spoteného chlapíka, ktorý sa na mňa zo strany tlačil. Letmo som očami prebehol ľudí, ktorí práve nastúpili – matka s kočíkom, nejaká staršia pani, dvaja muži v oblekoch s kufríkmi, horlivo rozoberajúci rast predaja akcií. Pevnejšie som medzi lýtkami zovrel batoh a privrel som oči. Šiel som domov z prednášky. Teda, domov – na internát. Narodil som sa na vidieku a naši nemali peniaze na byt v meste. Strýko bol však investor, takže mi platil internát pod podmienkou, že školu dokončím s čo najlepším prospechom. Zatiaľ sa mi to darilo – vlastne sa mi v poslednej dobe darilo všetko. Škola v poriadku, priatelia v poriadku, raz za čas prišiel list od rodičov. Športy ma nikdy veľmi nebrali, skôr som bol ten typ, ktorý do noci číta, alebo pracuje na nejakom projekte do školy, aby mal neskôr pokoj. Tento večer bol však iný. Vlastne mal byť iný, ale to som ja v tej chvíli nevedel. Vždy ma fascinovali nadprirodzené javy. Nemám tak celkom na mysli UFO, snežného muža a podobne, aj keď k tým legendám som sa tiež sem-tam dopracoval. Mňa však viac zaujímali tvorovia mytológie, najlepšie nejakej neznámej. Alebo aspoň menej známej širokej verejnosti. Často som sedával v knižnici, hľadal o týchto veciach knihy. Na internete som tiež našiel hromadu vecí, ale väčšina z toho sa skladala z výmyslov. Prečo to vlastne hovorím? Pretože v ten večer sa všetko začalo správať čudne. V autobuse začali blikať svetlá. Všetci to považovali za poruchu, nikto si z toho nič nerobil, no keď som sa pozrel von oknom, zbadal som, že aj pouličné lampy a neónové nápisy, okolo ktorých autobus prechádzal, zhasínali a znova svietili. Autá rovnako – začali im blikať smerovky, brzdové svetlá, hmlovky. Na ceste vznikol chaos, videl som, ako sa ľudia v autobuse ticho rozprávali o dianí vonku. Všetci sa odrazu kŕčovito držali stĺpov a operadiel. Všetci okrem jedného – asi v strede autobusu sedela vysoká postava v zimnej čiapke a hrubom kabáte. To bolo zvláštne, bol totiž máj. Tipoval som, že to bol muž, mal totiž dosť široké ramená. Každému by napadlo, že to bol len bezdomovec, ktorý pravdepodobne spal, preto nevnímal svoje okolie. Mne však v hlave okamžite vyskočila mytologická bytosť – ifrít. Pôvodne z arabskej mytológie, išlo o okrídlenú bytosť ovládajúcu oheň, ktorá sa často zdržiavala v podzemí. Niekde som však čítal, že ifríti sa v desiatom storočí rozšírili po celom svete, prispôsobili sa, osvojili si ľudské zvyky, dokonca sa na nich začali podobať. Čo bolo však najdôležitejšie bol fakt, že podľa niektorých mytológov si dokázali podmaniť aj iné elementy, než len oheň.
Niekde na ceste sa ozval ohlušujúci rachot a celá kolóna áut, vrátane autobusu, zastavila. Vodič vyšiel z kabíny a dvihol ruky, aby dav utíšil. „Veľmi sa ospravedlňujem, ale na ceste došlo k nehode a asi tu budeme chvíľu stáť, takže kto chce, môže ísť po svojich!“ zahulákal do autobusu a otvoril bočné dvere. Vystupoval som medzi poslednými, v autobuse zostali len postarší ľudia, ktorým pohyb po vlastných trval príliš dlho a v daždi pre nich bolo lepšie zostať vo vozidle. Svetlá na autách stále blikali, no teraz začal blikať aj reklamný stĺp, ktorý bol na konci spojovacej uličky medzi dvoma hlavnými ťahmi. Prehodil som si batoh cez plece a okamžite som sa tým smerom vydal. Hnala ma zvedavosť, tak strašne som dúfal, že to naozaj bolo niečo, čo nepochádzalo z nášho sveta. Mal som to nechať tak, ale to som nikdy nemal vo zvyku.
Vybehol som na druhú cestu a sledoval som vlnu elektrických porúch, ktoré sa objavovali pozdĺž domov. Prebehol som cez cestu a vbehol som do uličky medzi dvoma obchodmi, v ktorej začalo bláznivo blikať svetlo nad vchodom do bytovky. Začali ma oziabať ruky, veľmi sa ochladilo. Sledoval som, ako sa môj dych mení na paru. To nebolo možné, veď bolo skoro leto. Sám pre seba som pokrútil hlavou a vošiel som hlbšie medzi domy, tam, kde už žiadne svetlá neboli. Vytiahol som z vačku mobil – obrazovka nereagovala na dotyk, len z času na čas zablikala. Niekto – alebo niečo – tam so mnou bolo. Začal som sa obzerať okolo seba, možno sa aj trochu báť. Predsa len, táto časť mesta nebola najbezpečnejšia. Spoza mňa sa zrazu ozval šramot. Strhol som sa a prudko sa otočil, len aby som zbadal toho strhaného muža, ako sa chrbtom opiera o stenu. Stál v mláke, nohy mal bosé, kabát premoknutý, no nezdalo sa, že by mu bolo chladno. Určite nie tak, ako mne. „Všetci robíme chyby, všakže?“ zasmial sa potichu. Čakal som nejaký démonický hlas, no ten človek znel úplne normálne. Na chvíľu ma premohol pocit, že som si celú tú záležitosť s ifrítom len vymyslel. „Môžem vám pomôcť?“ vykročil som k nemu. Moja najlepšia – a zároveň najhoršia – vlastnosť. Vždy som bol ten typ, čo musel pomáhať ľuďom. Požičiaval som peniaze, aj keď sa mi nikdy nevrátili. Dával som drobné bezdomovcom, aj keď mi bolo jasné, že to prepijú. Sekundu pred tým, než by sa špička mojej topánky namočila do mláky, v ktorej muž stál, prudko zodvihol ruku.
„Radšej už ani krok.“ pousmial sa a zodvihol ku mne oči. Boli jasnej modrej farby, zdali sa neuveriteľne studené. Nechápavo som naňho pozeral, on sa len skrčil a priložil jeden prst k vodnej hladine. Medzi jeho špinavým nechtom a vodou prebehol elektrický výboj, ako keď sa zapne paralyzér. Vytreštil som oči a spravil som pár krokov dozadu. On sa odlepil od steny a pomaly vykročil ku mne, stále sa usmieval. „Ako som povedal, všetci robia chyby. Niekto jazdí na červenú. Niekto si nerobí domáce úlohy.“ zamyslel sa a poškrabal sa na krku. „A niekto je zbytočne zvedavý.“ zamračil sa a prebodol ma pohľadom. „Prepáčte, ja...“ koktal som, ustupoval som čoraz rýchlejšie, no spolu so mnou zrýchľoval aj muž. „Nechcel som...teda, nemyslel som, že...“ chrbtom som udrel do steny, muž bol tak meter odo mňa. Chlad vystriedala pálivá horúčava, ktorá z neho sálala. Smrdel po spálenej koži a ihličí, cítil som, ako mi v jeho prítomnosti vstávajú vlasy dupkom.
„To nič.“ zamrmlal, skôr pre seba, ako pre mňa. „Ja len chcem, aby bol každý za svoje chyby zodpovedný.“ načiahol ku mne ruku. Tesne pred jeho dotykom sa mi do hlavy nahrnul adrenalín, odstrčil som mu ruku a potlačil som ho ramenom dozadu. Zapotácal sa a ja som sa rozbehol von z uličky, ani som sa neobzeral. Teda, len raz. Potom som doňho v plnej rýchlosti vrazil, načo ma on chytil za lakeť a pevne ho stihol. Začul som chrupnutie a celou rukou mi prešla vlna bolesti. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nemal som potuchy, čo sa stane. Čo mal na mysli, keď vravel, že mám byť za svoje chyby zodpovedný? Že mám zomrieť?!
„Pozrite, ja som si istý, že sa to dá nejako vyrieš...“ začal som, no on zaklonil hlavu k nebu a zhlboka sa nadýchol. Potom ju rýchlo spustil dole a vychrlil na mňa nejakú ľadovú smršť, alebo čo. Tomu chlapovi z hrdla razili ľadové kryštály, akoby to bol nejaký stroj na umelé zasnežovanie! Uhol som hlavou a defenzívne som zodvihol pravú ruku, no on neprestával. Cítil som, ako sa mi ľad zavŕtava do kože, razil si cestu mäsom. Reval som od bolesti, stál som tam ako prikovaný. Keď však ľad v mojej ruke zašiel príliš hlboko, znova sa vybuchol. Vrazil som do ifríta a zase raz som sa rozbehol preč. Zrak som stále upieral na žiariace svetlá áut, ktoré boli len o ulicu ďalej. Zlomenú ruku som si držal na hrudi a z očí som si utieral slzy, aby som aspoň niečo videl. Spoza seba som počul len hlasný smiech, nesnažil sa ma prenasledovať. Tentoraz sa ten hlas naozaj podobal na niečo z hĺbky pekla.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár