„Doriti.“ hlesol som, keď sme vošli späť do haly. Knižnica bola vysvietená ako vianočný stromček, veľké lustre jemne žiarili a zo všetkých otvorených, rozbitých, či vykopnutých dverí vychádzali prúdy svetla. Svetlá nesvietili naplno, no stačilo to na to, aby si knižnicu všimol každý tvor s očami v okruhu dvoch míľ.
„Ako to bolo, druhé poschodie?“
„Chodba E, miestnosť 12.“ prikývla Lia. Prešli sme cez halu a vyšli na prvé poschodie, kde som Liu zastavil pri kancelárií, ktorou sme sa do knižnice dostali.
„Skús to, prosím ťa, nájsť, ja si pozriem tú kazetu.“
Lia vzdychla a mávla rukou. „Nevieš čítať, nijako by si mi tam nepomohol.“ Zavrčal som, no Lia to už nepočula, pretože vybehla hore po schodoch. Ja som vošiel do kancelárie, napojil som televízor a prehrávač na predlžovačku, ktorú som strčil do zástrčky. Potom som z baterky vytiahol baterky a vrazil som ich do ovládača. Kazetu som zastrčil do prehrávača a pustil som televízor. Chvíľu bol počuť len statický šum a bolo vidno len zrnenie obrazovky, no potom sa obraz vyjasnil.
Na kazete bolo niečo ako video denník. Na obrazovke som zbadal staršieho muža v hnedom saku. Mal podlhovasté okuliare, vráskavú tvár, a v očiach sa mu zračili obavy. začal otvárať ústa, no ja som nič nepočul. Vzal som ovládač a zvýšil som hlasitosť.
„...druhý mesiac karantény.“ dokončil vetu muž. „Nacisti stála taja, prečo mesto uzavreli, no vraj je to pre naše dobro.“ „Nacisti?“ zašepkal som udivene.
„V chudobnejších častiach mesta a v osadách okolo neho sa prejavujú silné známky neznámeho druhu epidémie.“ pokračoval dedo. „Netuším, o aký druh víru ide. Jediné, čo vieme, je to, že sa prenáša krvou, a na každý druh organizmu pôsobí inak.“
Vtedy som si pozornejšie všimol menovku, ktorá mu visela na saku. Dr. Alec Baker. Takže to bolo doktor. „Podľa genetických testoch na zvieratách sa nedá nič potvrdiť, niektoré zomrú, niektorým sa nič nestane, no a iné...“ Baker sa nadýchol, akoby sa chystal povedať niečo šokujúce. „...iné sa vyvíjajú. Jeden z príznakov ochorenia je prirýchla evolúcia. Napríklad netopiere, tigre, levy. Potkany, myši, a iné hlodavce na vírus nereagujú. Na druhej strane, ľudoopy a domáce zvieratá ako prasce, kravy, či psy, zomierajú.“
Obraz znova vystriedalo zrnenie, tak som to pretočil až do okamihu, keď som znova zbadal doktorovu tvár. Tentoraz bol celý bledý a uťahaný, akoby dlho nespal.
„Odkedy Hitler vyhral vojnu, všetko ide dolu vodou.“ zamrmlal. Stuhol som. Hitler vyhral vojnu? Ako to?! To je predsa hlúposť! „Gestapo zavrelo väčšinu vedcov z mesta a okolia, my ostatní sa maskujeme ako pracovníci knižníc, múzeí, a podobne. Ale späť k ochoreniu. Svetové spravodajstvo zatiaľ neoznámilo pokrok v vynájdeniu vakcíny na tento nový, smrtiaci vírus. Podľa oficiálnych zdrojov, zložených z vládnych materiálov päťdesiatich krajín sveta, celková populácia ľudstva klesla na tridsaťsedem percent.“ „To snáď....ale no tak!“ skríkol som otrávene. Kde sme sa to nachádzali?! História prebehla úplne inak. Obraz znova zmizol, takže som musel znova pretáčať. V mysli mi vírilo kvantum otázok. Hitler vyhral vojnu?! Epidémia?! Zrýchlená evolúcia?! To boli všetko úplné hlúposti. „To nie je možné.“ vydýchol doktor Baker, keď sa znova objavil na obrazovke. „Zvieratá, ktorým sme podali vírus, nezomreli. Teda, zomreli, ale znova...akoby ožili. No chovajú sa inak. Zvýšená agresivita, časté známky hemofílie, a u niektorých jedincov aj kanibalizmus. Symptómy ochorenia sú rôzne, od horúčky, cez zimnice, triašky, až po ochrnutie častí svalstva. Čoraz častejšie sa prejavuje nekontrolovateľné vracanie, žalúdočné ťažkosti. Zriedkavo nadobudne obeť víru halucinácie, či dokonca lepru! Už neviem čomu mám veriť.“
Vzal som ovládač, že televízor pretočím, no ďalšia nahrávka bola presne za tou poslednou. Doktor na sebe už nemal hnedé sako, ale nepriestrelnú vestu, pod ktorou mal tričko s dlhými rukávmi. V jednej ruke držal pištoľ. „Každá krajina oficiálne disponuje už len piatimi percentami svojej populácie.“ povedal, pričom pevne zovrel hranu stola. „Pred pár týždňami vypukla totálna anarchia, skupiny sa búria, gestapo už nie je pri moci. V uliciach mesta prepukajú občianske boje o zvyšky potravy, zásoby vody, často aj o náboje či zbrane. Ľudské obete víru...už nezomierajú. Poddávajú sa evolúcií, no...nie je to ten druh evolúcie, ktorý sme čakali. Uplatňuje sa pravidlo, že nadradená rasa sa snaží vyhubiť svojich predkov. Musím ísť, niekto sa dostal do knižnice.“ Baker vsunul do pištole zásobník a odišiel od kamery. Ozvalo sa cvaknutie a objavil sa nový obraz. Na ňom bol doktor. Hlavu mal položenú na rukách, bol tvárou opretý o stôl. Po spánku mu stekal pramienok krvi. Všimol som si, že doktorovo telo sa už pravidelne nenadvihuje, keď dýcha. Zmeravel som a po tele mi prebehli mravce. Nie, to je hlúposť, kto by to potom natáčal...ale možno predsa. Svetlo v knižnici zakolísalo, s ním aj obraz v televízore. Keď sa prúd znova ustálil, doktor sa pohol. Pomaly zodvihol hlavu, odhalil veľkú dieru po guľke, ktorá sa mu jasne črtala na čele. Otvoril oči. Odhalil bledé zreničky, okolo nich bolo beľmo, popretkávané krvavými žilami. Doktor pozrel do kamery a roztiahol pery do samoľúbeho úškrnu. Odhalil zažltnutý chrup, ktorý sa skladal z množstva neskutočne ostrých tesákov. Potom sa s revom vrhol do kamery. Mimovoľne som sa mykol. Doktora nejaká sila šmarila späť o stoličku, kde sa mrvil a vrčal. Potom som si všimol, že je k nej priviazaný. „Vírus vtáčej chrípky, modifikácia K-05, pravdepodobne vynájdená nacistami.“ ozval sa spoza kamery drsný, tichý hlas. „A jeho jubilejná obeť. Poradové číslo ôsma miliarda.“
Potom sa ozvalo cvaknutie kohútiku a doktorovu hlavu prevŕtala ďalšia guľka. Krv a mozog postriekali stenu za ním. Potom sa kazeta pretočila na začiatok. „Práve nám začína druhý mesiac karantény.“ ozval sa znova doktor. Vtedy som televízor vypol a vypojil ho zo zástrčky. Sadol som si za stôl a pomaly si usporadúval myšlienky. Pekne postupne. Vtom sa do kancelárie vrútila Lia, v ruke držala malú knižku v koženom obale. „Mám to!“ zvolala natešene. „Čo ty, čo si zistil?“ „Hitler vyhral vojnu, gestapo vyvinulo biologickú zbraň v podobe víru, ktorý zapríčiňuje zrýchlenú evolúciu, a ktorým sa nakazilo deväťdesiat percent svetovej populácie.“ zhrnul som sa rýchlo. „On...ako...moment....gestapo.....vírus....my....ono...tá vec...“ koktala Lia. „Neskôr ti to vysvetlím.“ mávol som rukou. „Teraz by sme mali dostať....“ nedokončil som vetu, pretože z haly sa ozvalo rinčanie skla a dunivé kroky. Potom sa ozvalo niečo ako pád a elektrina vypadla. Znova sme boli v úplnej tme. „Doboha!“ zasyčal som a naslepo som vytiahol z ovládača baterky, ktoré som následne vložil do svietivej baterky. Vonku sa už rozvidnievalo, no hlavná sála nemala okná, takže som svetlo potreboval.
Počupiačky sme vyšli z kancelárie a rýchlo sme sa skryli za drevenú ohrádku, ktorá bola po strane schodiska. Z prízemia sa ozývali dunivé kroky, ktoré trieštili sklo na zemi. Vystrčil som kúsok hlavy a namieril som svetelný lúč na železné dvere. Boli vyrazené.
„Dobre, takže kamarát prišiel zvonku.“ šepol som, vypol som baterku a v šere som prezrel prízemie. Zazrel som jednu veľkú siluetu, ktorá sa neohrabane pohybovala medzi vitrínami. Znova som sa skryl za drevo. „Jeden je v hale, viac ich nevidím, no nie som si istý.“
„Vezmeme to vrchom.“ navrhla Lia a ukázala na schody. Oči sa jej potme leskli. „Keď som bola v tej miestnosti so slovníkmi, všimla som si, že okno je blízko toho na druhej budove. Možno to tade prelezieme.“ „A ty mi vyčítaš, že sa tu hrám na kaskadéra.“ prevrátil som očami. „Ale dobre.“ Stále prikrčení sme sa pomaly presunuli na druhé poschodie. Keď sme boli na chodbe E, omylom som stúpil na sklenenú fľašu. Čo tam vlastne robila?! No, každopádne...fľaša sa roztrieskala na márne kúsky, čo narobilo ohromný rachot. Z haly sa ozval hlasný rev a potom dupot obrích nôh na schodoch. Okamžite som zapol baterku a behal som svetlom po nápisoch pri dverách. „Poď, poď, poď!“ kričal som na Liu. „Tadiaľto!“ Vrazili sme do miestnosti, po stranách boli vysoké police s knihami, podlaha bola pokrytá mäkkým kobercom. Miestnosť mala na dĺžku tak osem metrov. Na stene bolo okno, za ktorým som videl obývačku nejakého paneláku. Fakt súkromie, napadlo mi. S Liou sme pribehli k oknu, ja som ho otvoril. „Bež prvá.“ strčil som do Lii. Tá sa rozbehla a vyskočila z okna. Pred tvárou si držala ruky, ktoré rozbili druhé okno, a Lia neškodne dopadla ku gauču. „Poď, skáč!“ zrevala na mňa. Vyklonil som sa z okna a pozrel som dole. Bolo to tak pätnásť metrov. Brucho sa mi znova stiahlo. „Nebuď posratý, skáč!“ ozvala sa znova Lia, potom vydesene zhíkla. Otočil som sa. Vo dverách stál netopier. Teda, tipoval som to na netopiera, keďže nás pred nimi Rooster varoval. Vyzeralo to ako lysá gorila, chodilo to prakticky len po zadných, prednými labami sa to zviera opieralo o podlahu. Mocné ruky a nohy boli mali na konci dva páry pazúrov, ktoré vyzerali ako kliešte. Malé, agresívne červené očká ma pozorne sledovali, zatiaľ čo špicaté uši sa nakláňali zo strany na stranu. V monštre som spoznal vec, ktorá nás napadla v strýkovom dome. Zdalo sa mi, že zviera sa pousmialo. Akoby mi naznačovalo, že niet úniku, že ma tu roztrhá, nakŕmi sa, a potom tu nechá zvyšky môjho tela. „Nate, skáč!“ prebral ma z opantania Liin naliehavý hlas. „Zabije ťa to!“ Prekonal som strach z netopiera, aj z výšok, a rozbehol som sa k oknu. Tri kroky pred skokom som z puzdra vytiahol revolver, ktorý som cielene nenechal u Roostera, a dvakrát som na netopiera vystrelil. Ozvali sa dve hromové rany a potom skučanie. Pod nohami som zacítil okenný rám, tak som sa odrazil. Čas akoby sa spomalil.
Letel som chrbtom dozadu. Pred tvárou som mal netopieriu paprču, ktorá sa naprázdno zovrela asi tri centimetre pred mojím nosom. Za ňou som zahliadol jeho hlavu, ktorá mala na líci dieru po guľke. Takže som trafil aspoň raz. Pomaly som plachtil vzduchom, približoval som sa k bytu, z ktorého na mňa Lia niečo kričala. Ako som si tak ležal na vlne vzduchu, uvedomil som si, že netopier ku mne načahuje hlavu. Čas sa začal zrýchľovať, bol som čoraz bližšie k oknu. Ak by sa dostalo dnu aj to zviera, neprežili by sme to. Skrčil som nohu a potom som silno vykopol. Trafil som netopiera do rypáku, takže sa vo vzduchu predklonil. Už som bol v byte, no ešte som nebol na zemi. Netopier tresol hlavou a spodný rám okna a nehlučne padol do uličky medzi knižnicou a bytovkou. Ja som tvrdo dopadol na podlahu, ešte som sa asi meter šúchal, až kým som nezastavil vedľa Lii.
„Doriti s týmto.“ vydýchol som, pričom som cítil, ako sa mi pomaly upokojuje tep. „Už mám len jeden náboj.“ skonštatoval som smutne. „Vďaka...“ vypustila zo seba unavene Lia. „A...za čo?“
„Že si sa tam nenechal zabiť.“ postavili sme sa a Lia ma rýchlo objala jednou rukou. Potom sa odtiahla. „Vieš, nechcelo by sa mi zbierať tie sračky, čo by po tebe ostali.“
„Jasné.“ uškrnul som sa a vyzrel som von oknom. Netopier bol mŕtvy, to bolo jasné. Ležal aký dlhý, taký široký, na chodníku, z hlavy mu vytekala zelenkastá krv.
„Dobre, poďme už, nechce sa mi tu trčal dlhšie, než je treba.“ zamávala na mňa Lia od dverí do bytu. „Už idem.“ zvolal som. „Hej...sračky, čo by po mne ostali...“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár