Pád do prítomnosti: Zrodenie (Kapitola 5)

5.
Peklo chutilo ako piesok a hlina. Dráždilo ma v krku a nose, štípalo ma v očiach. No teplota tu nebola nijako vysoká, tých priemerných tridsať stupňov, rovnako ako v Burley. Bál som sa otvoriť oči, čakal som, že okolo mňa budú pobehovať čerti, bodať do mňa vidlami a robiť podobné...nepríjemné veci. V hlave som si opakoval, že raz aj tak budem musieť spozorovať, ako peklo vyzerá. Tak prečo nie teraz?
Otvoril som oči. Pohľad ma naozaj ohromil. Žiaden čert, ani jeden. Len vyprahnutá zem. Popukaná svetlohnedá hlina, z ktorej tu a tam vyrastal trs trávy. Vzduch bol podozrivo suchý, nie taký, aký by som pri Hadej rieke čakal. Keď som si však sadol na svoj veľký lenivý zadok, uvedomil som si, že tu žiadna Hadia rieka nie je. Bolo už len jej koryto – úplne vyprahnuté. A ja som sedel v jeho strede. Za chrbtom som mal most, bol v koryte rieky. To nedávalo zmysel, ešte pred pár minútami som na ňom stál. Začalo ma to zaujímať.
Postavil som sa a kopol do kusu hliny, pred ktorým som sedel. Rozprskla sa na všetky strany, zo zeme sa dvihol kúdol prachu. Rozkašľal som sa a odkráčal som odtiaľ. Zhlboka som sa nadýchol a poobzeral som sa. Hadia rieka nebola nijako extra hlboká, no jej brehy boli strmé. Dotackal som sa až k okraju koryta, kde som zodvihol hlavu a prosebne som pozrel hore. Pokúšal som sa vyliezť po vyschnutom zráze von, no vždy som sa potkol a skotúľal späť na vyschnutú hlinu. Bol som celý zaprášený, piesok mi pokrýval vnútro úst aj hrdlo. Unavene som vzdychol a znova som začal liezť hore, tentokrát veľmi pomaly a opatrne. Iritovalo ma, že sa mi pokus o samovraždu nejako nepodaril. Ešte viac ma však hnevalo, že som nemal potuchy, čo sa stalo s Burley. Za tú pol hodinu, ktorú som v koryte strávil, som nikoho nevidel ani na moste, ani na brehoch. Akoby tu vôbec nikto nebol.
Nakoniec som sa vyškriabal z koryta von, na kedysi trávnatý breh. Keď tadiaľto tiekla rieka, po brehoch rástli mohutné vŕby a zem bola posiata trávnatými chumáčmi a kvetmi. Často som tam vídal celé rodiny na piknikoch, ľudia tma chodili venčiť psy. Teraz tu bolo rovnako sucho, ako na dne rieky. Ľahol som si na chrbát a zadýchane som pozrel k oblohe. Jasné, modré nebo. Ani jeden obláčik. Slnko na mňa neľútostne pražilo, po pár minútach ma donútilo zodvihnúť sa, vyzliecť si bundu a vybrať sa niekam do chládku. Najbližšou možnosťou bola reštaurácia, ktorá bola odtiaľto asi kilometer ďaleko po nábreží. Prehodil som si bundu cez plece a vykročil som. Po minútach chôdze som si uvedomil, že je všade až podozrivo ticho. Žiaden hluk motorov áut, žiaden krik detí, brechot psov, trúbenie, ba dokonca ani štebotanie vtákov. Nič. Akoby sa Burley premenilo na mŕtve mesto. Všetko to potvrdzoval druhý breh rieky, ktorý bol rovnako vyschnutý a opustený ako ten, po ktorom som kráčal. Rodinné domy, ktorými bol obsypaný, boli prázdne, nikde som nevidel typický dym z grilovania. Dokonca som videl strhnuté ploty, prerazené múry, zborené strechy...toto nebolo mesto, v ktorom som pred pár hodinami bol. Toto bolo niečo úplne iné.
Do reštaurácie som sa dostal malú chvíľu po tom, ako som si všimol druhý breh. Tu som konečne našiel znaky civilizácie – autá. Na parkovisku stáli presne štyri autá, jedno z nich vyhorené, dve nemali kolesá. Jedno malo vybité okná, rovnako ako reštaurácia. Neobťažoval som sa otvoriť dvere, vošiel som dnu cez okno, dával som pozor na sklenené zuby, ktoré trčali z okenných rámov. Necítil som ani príjemné ochladenie, ktoré sa dostavilo vždy po vkročení do tohto podniku. Klimatizácia nefungovala. Niektoré stoly boli poprevracané, barové pulty boli prázdne. Skrine rovnako, ani jedna fľaša. Začal som sa báť. Pomaly som postupoval reštauráciou, prešiel som do kuchyne. Prázdno, taniere boli porozbíjané na zemi. Všetko bolo pokryté hrubou vrstvou prachu, akoby na tie veci nikto nesiahol minimálne rok. Cez kuchyňu som sa dostal k chladiacim boxom. Už dávno neboli chladiace, železné dvere boli otvorené dokorán. Vnútri boli prázdne krabice od jedál, škatule od príborov a tanierov. Už zostávalo skontrolovať poslednú miestnosť – kanceláriu manažéra pobočky. Dvere na konci chodby boli však zamknuté. Vyšiel som von zadným vchodom a nakukol dnu cez okno. Rolety boli zatiahnuté, no ani to ma neodradilo od rozbitia okna kameňom, ktorý som našiel na ceste. Odhrnul som záves a vkročil som dnu.
Takmer som sa povracal. Kancelária bola zložená z pracovného stolu, veľkého kresla a malého gauču, ktorý bol pod oknom. Poličky na stenách boli obsypané rôznymi oceneniami, nad dverami visel kovový kríž. Stál som jednou nohou na gauči a až po lýtko som bol ponorený do brucha manažéra burleyskej pobočky. Strašne smrdel, do kancelárie cez okno okamžite vletelo zopár múch, začali mu lietať okolo hlavy. Čo ma však desilo viac bol stav jeho tela – nemal jednu nohu, oči mal vydlabané, v bruchu mal veľkú dieru, tú som mu však nechtiac spôsobil ja. Okamžite som z kancelárie vyliezol oknom, zatiahol som záves a oprel som sa o kolená. Hlava sa mi krútila a žalúdok som mal až v krku. Srdce mi bilo ako o život. Čo sa mu to, dopekla, stalo?!


Bolel ma každý pohyb. Aj keď som otváral oči, aj keď som neveriacky otáčal hlavou. Aj ten najmenší pohyb ma bolel, aj keď som sa vyťahoval z vraku auta, ktoré bolo úplne na šrot a spálené. Bola nulová šanca, že to prežijem. Preboha, sedel som v dostrieľanom aute, ktoré bolo medzi autobusom a kamiónom, keď oba vybuchli. To by neprežil nikto. Ale aj tak som tam už o desať minút sedel, chrbtom sa opieral o vrak auta a pozoroval západ Slnka. Konečne som si to mohol dopriať, čakal som na záchranku a policajtov. Pohľadom som zatiaľ rozoberal ostatné vozidlá – z kamiónu trčala ohorená polovica vodičovho tela, celý príves bol roztrhaný výbuchom. Autobus bol spolovice čierny od dymu, zvyšná polovica bola v relatívne dobrom stave. Až na zakrvavené sklá, samozrejme. Nedalo mi to a kým som čakal na políciu, postavil som sa a prekríval som k zadnému oknu mestskej dopravy. Priložil som k nemu dlane a nazrel som dnu – všetci mŕtvi. Ešte aby nie, tieto autobusy pásy nemali a ten kus šrotu sa tu kotúľal ako futbalová lopta. Vrátil som sa k môjmu auto, tentokrát som si sadol na kapotu. Vyhasínajúce teplo motora ma ešte príjemne hrialo pod zadkom. Pozrel som na hodinky – sklo prasknuté, ručičky sa dávno nehýbali. Znova som sa zamyslel nad tým, ako som to mohol prežiť. No v hlave mi vŕtala aj iná vec – sedel som tam minimálne pol hodinu. Okolo neprešlo žiadne auto, ani policajné, ani záchranka. Na ceste bol len kamión, autobus, a moje auto. V kufri som mal zbraň, no tá sa premenila na kus uhlia. Rozhodol som sa teda, že pomoc vyhľadám sám. Podľa mojich predpokladov som bol oveľa bližšie k San Franciscu, než k Los Angeles, tak som sa vydal tým smerom, ktorým som šiel aj autom. Na sever. Kopcovitý povrch sa postupne menil na polia, keď som sa po diaľnici Cabrillo približoval k mestečku Half Moon Bay. Policajná stanica bola hneď na začiatku. Celú cestu som rozmýšľal, prečo okolo nejazdili autá. Ani jedno. Nevidel som ani žiadne odstavené. Tipoval som, že tu mal byť nejaký maratón, alebo niečo podobné. Nedával som tomu veľkú váhu. Keď som však vošiel do Half Moon Bay, začal som mať obavy – mesto bolo úplne prázdne. Akoby sa ľudia jednoducho zbalili a odišli. To ale nebolo možné, to sa v Amerike jednoducho nerobilo.
Pomalou chôdzou som došiel až k policajnej stanici. Párkrát som zazvonil a keď sa nič nedialo, ramenom som zatlačil do dverí. Povolili a mňa ovanul mŕtvolný zápach. Padol som na bok, rovno do prijímacej haly. Krotá bola plná dostrieľaných policajtov, ležali jeden na druhom a hnili.

 Napínavý príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu