Rozhodla som sa hodiť sumár uplynulého roku na papier. Prvýkrát v živote. Vlastne trochu ľutujem, že som to doteraz robila vždy len v mysli, pretože každý jeden rok je niečím tak úžasný a jedinečný, že keď som o polnoci počúvala tie nekonečné rachoty a buchoty, predstavila som si, že každé jedno buchnutie a svetielko je moje ďakujem. Za každú minútu, všetkých 365 východov a západov slnka.

Začiatok roka sa niesol na vlne nového a nepoznaného. Nie že by sa to týkalo výsostne mňa, no keďže šlo o najspriaznenejšiu dušu, ktorá ma sprevádza počas celého života, tak vlastne hej, týkalo sa to aj mňa. A hoci, začínali sme sa pripravovať na zrodenie novej duše.

Potom plynulo niekoľko mesiacov školy, ktorej som venovala väčšinu svojho ja. V januári som úspešne zdolala skúšky, ba bolo to moje prvé kompletne úspešné skúškové, to bola radosť! Potom ma napadlo, že keď toľko namáham mozog, nebolo by od veci aktívnejšie využiť aj telo. A tak som sa zamilovala do behu.

Začiatkom letného semestra som sa zúčastnila prvej školskej akcie ever (ktorú si odvtedy chceme zopakovať, no nikto sa do toho nemá a nedá mi sem nezahrnúť aj spomienku na dva semestre v dobrom kolektíve. Totiž, nikdy dovtedy som nemala šťastie dobrého školského kolektívu.

V marci som už tradične ochutnala desiatky najkvalitnejších vín, + sadla mi na stehno Alica, ktorá už nikdy neodíde, z čoho sa stále totálne vytešujem A potom prišiel máj a druhé kompletne úspešné skúškové a vytúžené leto. Mám rada zimu, no nie je jedného zimného dňa, kedy mi nenapadne, ako sa teším na jar a na leto a všetky dni patriace slnku.

Takmer celý jún som si užívala slnko na pokožke, sladké ničnerobenie, absenciu povinností, rastúce bruško najlepšej priateľky, vychladené pivo, prechádzky a výlety na vlaku. Koniec mesiaca som oslávila na festivale, kde som počula srdcovú kapelku z puberty, čo bolo totálne supiško

Leto napredovalo, točila som zmrzku v maličkej búdke, ktorá voňala vanilkou, spoznávala som ľudí, navštívila novú krajinu, naučila sa pár nových slov, opäť konečne zaplávala v slanej vode a utvrdila sa, že mám super brata. A taktiež som bola smutná že nepôjdem na Grejp, no v piatok o 5 minút 12 mi nejaká vyššia sila zariadila opak a nakoniec som tam šla a zažila jeden z najlepších festivalov.

Potom prišiel sedemnásty august. Sedela som v autobuse a nevedela prestať revať prežívajúc asi najväčšie dojatie v živote. Ešte teraz mi navrela v hrdle hrča keď si na tie chvíle spomeniem. Ten nádherný pocit sa nedá ani opísať a asi to ani nikto, kto nie je ozajstne prepojený s inou dušou nepochopí. Po 9 mesiacoch čakania sa narodil drobček, najkrajšie dieťa na svete. Aj keď som bola od nich niekoľko 100 km, cítila som naše objatie, hrialo ma pri srdci asi ako ešte nikdy, bola som šťastná, dojatá a hrdá na tú silnú ženu, ktorá sa smeje životu do očí a zvláda všetky skúšky.

A tak či som chcela či nie, prišiel september a spolu s ním moja chorá depresia. Akurát toho roku s rozdielom, že som si začala uvedomovať, že toto už je naozaj niečo a nie depka ktorú zajem čokoládou a o chvíľu vyjde slnko. Lapala som po dychu a dúfala, že ma doma ešte znesú a nepošlú cvokárke. A vydržali. Sme to. Vydržali to so mnou všetci ľudia, ktorých ľúbim a znovu mi tým dokázali, že aj oni ľúbia mňa. Neviem ako sa to stalo, no to obdobie, ktoré sa zdalo byť nekonečné prešlo samé od seba. Ako šibnutím čarovného prútika.

No a potom mi bolo opäť pekne, po nejednom neúspešnom pokuse počuť Richarda sa mi to konečne podarilo a prvé 3 skladby som opäť nevedela prestať revať a dni plynuli s tichým spoločníkom – úsmevom a ani neviem ako, rok sa skončil.

Čo nové mi priniesol dvetisíctrinásty? Trinástka je moje srdcové číslo. Začala som žiť zdravo a zaujímať sa o bylinky a recepty starých materí z čoho sa cítim ako nikdy predtým. Ľudia mi hovoria že som omladla a opeknela, čo mi naposledy hovorili keď som začínala cítiť lásku. Vydala som svoju prvotinu, knihu pre deti. Opäť som zistila, že sú aj dobrí ľudia. Zažila som jedny z najkrajších a najhorších dní, práve v tomto jedinom roku. A za každý jeden som neskutočne vďačná. Ľuďom, vďaka ktorým som to zažila, vesmíru a hviezdam, že to pre mňa takto pripravili a sebe. Že som niektoré veci zvládla a niektoré nie. Veď ešte dostanem šancu na nápravu.

Čo si prosím v tomto ďalšom roku? Trpezlivosť a vytrvalosť. To sú moje nové ciele, ktoré si po prestávke opäť vytyčujem.

 Pseudoblog
Komentuj
 fotka
1ivanushka1  1. 1. 2014 20:06
veľmi pekne napísané
 fotka
delica  1. 1. 2014 21:17
ty si tak príjemne pozitívny človek
 fotka
mrmaxwell  1. 1. 2014 22:52
"trpezlivosť a vytrvalosť" to je geniálna kombinácia, držím ti prsty
 fotka
motyylia  1. 1. 2014 22:59
@1ivanushka1 @mrmaxwell ďakujem! :happy:
@delica snažím sa
 fotka
johnysheek  28. 4. 2014 19:57
niektore veci boli celkom zaujimave
Napíš svoj komentár