Srnka žila v bielej krajine sama. Prechádzala sa pomedzi biele stromy, pásla sa na bielej lúke, sem tam sa kde tu mihol biely motýľ alebo malé biele vtáčatko. Ale nijaká iná biela srnka okrem nej tam nebola. Srnka z toho bola smutná. Celé hodiny chodila po bielej krajine a pokúšala sa nájsť ďalšiu bielu srnku, jej podobnú. Prešla cez biele lesy, biele hory, biele háje aj biele údolia no žiadnu inú bielu srnku nemohla nájsť...
Z dlhého putovania bola srnka veľmi vyčerpaná. Zastala pri bielom dube a uhasila svoj smäd v bielom jazierku. Chvíľu sa len tak dívala do diaľky bielymi očkami. Odvrátila pohľad. Zažmurkala. Stále však pred sebou videla to isté. Myslela si, že sa jej to len zdá, že to je kvôli únave. Nemohla uveriť vlastným očiam. Ešte niekoľkokrát zopakovala odvrátenie pohľadu a zažmurkanie, kým si uvedomila, že obraz, ktorý pred sebou vidí nie je halucinácia, ale skutočnosť...
Srnka zabudla na svoju únavu. Rozbehla sa naprieč bielou krajinou smerom k tomu zvláštnemu úkazu, ktorý sa jej stále viac približoval. Zrazu prudko zastala. Pred ňou sa rozprestieral úplne iný svet ako poznala. Napriek tomu, že to bol dokonalý zrkadlový obraz bielej krajiny, v ktorej srnka žila, táto krajina bola iná. Hrala všetkými farbami. Zem bola hnedá. Nebo bolo modré. Slnko žlté. Stromy boli zelené. Kvety ružové, červené, oranžové, purpurové. A srnky? Srnky boli hnedé, béžové, strakaté, fľakaté a bolo ich veľa...
Medzi týmito dvoma krajinami bol ostnatý plot. Z jednej strany biely a z druhej striebornosivý. Biela srnka sa fascinovane dívala na farebnú krajinu. Pozorovala farebné srnky. Pásli sa na zelenej lúke a napájali sa v modrom jazierku. Biela srnka chodila popri plote sem a tam, stále dokola. Snažila sa zaujať pozornosť farebných srniek. Ale tie sa na ňu ani nepozreli a ak náhodou otočili pohľad jej smerom, tak to vyzeralo ako keby pozerali priamo cez ňu niekam do ďaleka. Ako keby ju nevideli. Ako keby nevideli celú bielu krajinu hneď vedľa nich. Pokojne a ničím nerušene sa ďalej pásli.
Biela srnka naďalej nervózne chodila hore a dolu popri bielom plote. Potom sa zastavila. Ako keby zamrzla. Hľadela na farebné srnky. Vyzerali také šťastné a spokojné. A bolo ich veľa. Ona bola sama. Sama biela srnka v pustej bielej krajine. Priblížila sa k ostnatému plotu a jemne doňho ťukla bielym ňufákom. Vyzeral pevný. No nebol príliš vysoký. Keď srnka natiahla biely krk, tak sa ponad plot mohla pozerať na farebnú krajinu. Ešte raz nervózne šťuchla ňufákom do plota. Stále bol rovnako pevný...
Biela srnka sklamane zvesila hlavu a pomaly kráčala smerom naspať do bielej krajiny. Po bielom ňufáku jej stiekla biela slza a dopadla na bielu zem. Po pár krokoch sa otočila. Z posledných síl sa čo najrýchlejšie rozbehla a skočila...
...po plote stekali kvapky krvi a dopadali na polomŕtve telo bielej srnky. Biela zem do seba lačne vpíjala kaluž červenej krvi...
...s jej posledným výdychom biela krajina ožila farbami...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár