Stál osamelo uprostred pustej roviny. Navôkol nebolo nič, iba hrudy tmavohnedej sypkej zeme, ktoré siahali až na horizont. Jednoducho bol sám s koreňmi hlboko zapustenými v tejto bezútešnej pustatine. Niektoré vytŕčali z pôdy a tvorili nenápadnú mozaiku, iné boli pevne na svojom mieste pod zemou v hĺbke niekoľkých metrov. Netušil koľko ich môže byť. Vedel iba to, že je ich dosť na to, aby bol k tomuto miestu pevne pripútaný a aby sa cítil dostatočne silný a odolný...

Tesne nad hranicou zeme sa korienky stretávali v jednom mieste a tvorili začiatok mohutného kmeňa. Tento kmeň však nebol obyčajný kus dreva na aký sme pri stromoch zvyknutí. Bol posplietaný z nespočetného množstva malých konárikov, ktoré boli natlačené tesne na sebe a vytvárali obraz dokonalej špirály. V určitom bode sa konáriky opäť rozchádzali do bohatej rozvetvenej koruny. Na strome nebolo jediného lístka. Nahé konáre sa ťahali do takej výšky, že sa takmer dotýkali oblohy...

Oblohu zalievali odtiene od tmavej fialovej, cez purpurovú až po jemne ružovú, tak ako keď ráno vychádza slnko a črtajú sa prvé ranné zore. V tejto krajine však žiadne slnko nebolo. Nestriedali sa tu noci a dni a dokonca ani neplynul čas. Nebo bolo stále rovnaké. Mračná sa držali na svojom mieste bez pohnutia. Bolo úplné bezvetrie, tak ako vždy. Vietor tu nikdy nefúkal a v ovzduší bola len nepatrná koncentrácia kyslíku. Nikto ho nepotreboval. Strom nemal žiadne listy, ktoré by potrebovali dýchať a jemu na prežitie to málo stačilo. Stále sa nachádzal niekde na hranici hibernácie a náznaku bdelého stavu. Jednoducho nedýchal...

Nemal síce listy, ale mal niečo čo pripomínalo plody. Podobali sa na malé priesvitné balóniky naplnené trblietavou tekutinou. Ako keď vo vode rozpustíte mikroskopické hviezdičky. Niektoré balóniky boli však ešte stále prázdne...

Jediný drobný detail, ktorý narúšal bezchybný rovinatý terén bol nepatrný žliabok v zemi, ktorý sa tiahol popri strome. Vlastne bol úplne prehliadnuteľný. Viditeľným sa stával iba raz za čas, keď sa naplnil. Nedalo sa predpovedať, kedy sa tak stane. Niekedy sa žliabok nenaplnil celé mesiace a inokedy pripomínal prameň rieky. Napĺňal sa plačom, nárekom a slzami...

Vždy keď sa v žliabku objavili nové slzy, strom sa prebral zo svojho stavu hibernácie do polobdenia a jeho korene začali pomaly vstrebávať tekutinu, ktorá prechádzala celým jeho telom a dodávala mu kúsky energie potrebnej na prežitie. Presne v tom čase bolo možné sledovať ako sa pár prázdnych priehľadných balónikových plodov naplní trblietavou tekutinou. Každý jeden plod skrýval svoj príbeh. Skrýval ľudské utrpenie, bolesť, smútok, žiaľ, krivdu, sklamanie. Každý skrýval jeden nesplnený sen...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
kanarikk  3. 7. 2011 11:49
krásne je to
2 
fotka
mrcionka  3. 7. 2011 19:29
@kanarikk ďakujem
3 
fotka
antifunebracka  5. 7. 2011 00:12
velmi zaujimavy napad. na to, ze slo len o opis, to bolo skutocne putave
4 
fotka
mrcionka  5. 7. 2011 18:03
@antifunebracka ďakujem, potešil si ma
5 
fotka
naconazov85  24. 7. 2011 17:06
To naj čo si napísala.
Napíš svoj komentár