Neurologická trauma

„Koľko sérotypov Clostridium botulinum poznáte?“ Egon neznel úplne vážne, na počudovanie.
„Je toto tá situácia, kedy je dovolené tipnúť si?“ pýtam sa v hlave premýšľajúc, že túto informáciu som určite nevedel ani mikrobiológiu.
„No do určitej miery.“ nenamýšľam si to, Egon sa usmial.
„Tak teda 12.“ strieľam od brucha prvé číslo, ktoré sa v hlave objaví.
„To zasa nie.“ nesúhlasí.
„Tak 6 bude bližšie pravde ?“ skúšam druhý krát, zatiaľ mi Egon strach nenaháňa, trocha sa čudujem jeho povesti, dnes sa to určite nepodobá na tú beštiu, ktorú mi opisovali.
„6 alebo 7, tiež si nie som istý. No a čo z toho vyvodzujeme?“ rozvíja túto neuveriteľne neurologickú debatu.
„Že všetky terapeutické možnosti vyčerpeme tak za tri roky.“ využívam svoje analytické myslenie.
„Presne tak, to je to, čo je problémom týchto dystónii, kým nenájdeme kauzálnu terapiu, budeme odkázaní na takéto krátkodobé riešenia, dobre kolega, stačí mi to. Ďalší.“ odvracia odo mňa zrak a mne preblesne hlavou, že by som to zvládol ešte zopár minút. Aby som vám to objasnil, Egon je fakultne obávaný neurológ, jediný skúšajúci pre slovenských študentov. Kolujú o ňom chýry, akým by ste hádam ani neverili. Je pravda, že počas svojich termínov skúša všetkých naraz, 10 ľudí sedí na mieste a drkoce zubami, potí pazuchy a aktivuje svoj sympatikus, až sa človek bojí, že jeho vplyv na motilitu čreva si vyžiada daň v podobe veľkého trapasu a fľaku na trenkách. To všetko je pravda ale ten ostatok ? Že musíš vedieť, všetky roky všetkých veľkých konfliktov v dejinách, ako sa volali lode Kolumbusa a ktorou cestou sa dostaneš na Suchý vrch ? Študenti medicíny majú tendenciu preháňať, tak ako mi povedali, že na túto skúšku sa poniektorí učia aj 4 týždne. 4 týždne ? Vysedel som si dekubity po tých 16 dňoch na študovni, nehovoriac o otvorených ranách na psychike po niekoľko násobnom znásilnení svojej duše témami ako alternujúce hemiplégie či hlavové nervy (doteraz najnenávidenejšia téma hlavového nervu číslo osem ostáva topom môjho listu úhlavných nepriateľov štúdia medicíny). Preto ak sa ma niekto opýta, koľko času potrebuje na naučenie sa na skúšku z neurológie, jediná správna odpoveď je „presne toľko, koľko ti zaberie naučiť sa 203 otázok, ani o hodinu viac“.

Odchádzame s neurolou v indexe a po veľmi dlhom čase sa vo mne rozsvietil taký ten malý plamienok nádeje, že svet po neurológii existuje. Ak by ste sa opýtali študenta medicíny, v ktoromkoľvek ročníku, len veľmi ťažko by vám vedel povedať, čo bude, keď bude po skúške. Tak ďaleko naše plánovacie schopnosti nesiahajú alebo sú limitované netrúfalosťou v dúfanie, že tú skúšku dajú na prvý krát. Presne preto som si ani nepomyslel na také niečo ako, čo po skúške z neurológie a tak čisto improvizovane a impulzívne zrazu sedíme v najbližšej krčme, sako na stoličke, kravata vo vrecku, pivo predo mnou. Ešte chvíľu potrvá, kým si uvedomím, že na študovni už nikdy nezaspím nad 1000 stranovou neurológiou. To, že to bude napríklad farma, to nikoho nezaujíma, nebude to neurológia a to je podstatné. Ako nad tým premýšľam, dochádza mi to, žiadna neurológia, žiaden Juster, Hautant, Babinski, Meige, Foster-Kennedy, Huntington, Becker, Douchenne-Erb, Klumpke či Wallenberg, je dokonané.

Pivo chutí veľmi dobre, esemesky celej rodine a všetkým touto skúškou traumatizovaným odoslané, správa od Janky, že nepríde. Vtedy sa to začne, prvé zvonenie telefónu „áno mami, mám to …. áno áno …. v pohode … áno Áčko ….áno mala si pravdu … fajn mami, zavoláme si neskôr, mám druhý hovor, čau …. ahoj babi, áno už mám potom … áno … no Áčko mám … no ja viem, že ty si nepochybovala ale … áno, domov ešte nejdem, mám ešte povinnosti …. áno, babi musím končiť, mám druhý hovor …...... s pribúdajúcimi rokmi si človek vypestuje rutinu z týchto zvestovaní radostnej noviny, znieme otrávene a unavene ale verte, vo vnútri je taký malá opička, taká ako pán Galán z Pipi dlhej pančuchy, ktorá vyskakuje, rozhadzuje rukami, nohami, chvostom, klobúkom a všetkým čo je v okolí v jednej plynujej a nekončiacej emócii vyjadrujúcej radosť z nášho úspechu, avšak na povrch sa nedostane, pretože náš vegetatívny systém prepol z prípravy na útok do režime nabaľ tú energiu čo si stratil, jedz, pi a spi. Takže tak. Dokážeme jesť, piť a spať. Niektorí viac jesť a piť, ja spať. Tak dobrú noc, Egon je zlatá žena, neurolka choď do riti.

 Denník

4 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu