(úvaha)
Keď vidím strom a počúvam ševeliace vtáčiky v jeho korune, cítim, že ma s ním niečo spája. Spomienky? Áno,áno,to je to správne slovo. Kráčam k nemu, krôčik za krôčikom. Pomaly sa oň omriem a cítim jeho drsný povrch na svojom chrbte. Zatváram oči a premietam si všetky krásne spomienky. Spomínam na to všetko, čo ma sprevádza životom. Spomienka a to ako niekedy padnem do prachu cesty môjho života a celá vysilená sa snažím opäť sa postaviť na nohy. Spomínam na NEHO, ako ma drží za moje malinké rúčky a pomalinky spravím môj prvý,malý krôčik. Usmieva sa! Pamätám si NAŇHO! Ďakujem mu za život. Občas sa zamýšľam nad tým, ako by tu bolo keby tu s nami ešte bol! Keby si ho nevzal Boh. No on je už hore, a ja viem, že dáva na mňa pozor. Už to nezvládam. Cítim jemnú,slanú kvapôčku na mojej mihalnici. Je to slza, ktorá skrýva malú spomienku. Pomaly otváram oči a vraciam sa späť do tohto zrýchleného sveta.
Je to zvláštne, ale ja ďakujem aj stromom za to, že dokážu človeka odpútať od tohto rušného sveta...
(Martina)
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár