-Veronka, prosím ťa, nedovoľte aby som takto skončila. Nenechajte ma viac trpieť, prosím. Ja som si za tie roky chemoterapie vytrpela už dosť. Už viac nevydržím.
Toto som dve hodiny počúvala. To ako sa bojí. Smrti. O to čo bude potom. O seba, čo s ňou bude až nebude. O nás, o mňa, že či spravím nakoniec tú školu a či budem mať plno detí. O svojho muža, že či neumrie hneď po nej od žiaľu, že či sa o seba sám postará, že čo preboha bude sám robiť, čo si počne. To ako ju všetko strašne bolí. Ako nemôže chodiť, jesť, dýchať, nič. Ako sa na ňu za celý čas nebol pozrieť jediný doktor a sestričky jej nevedia dokopy nič povedať. To ako ju mrzia niektoré veci. Ako jej je ľúto keď vidí, že si ľudia zbytočne ubližujú, mrhajú časom a energiou na malichernosti, ženú sa ani nevedia kam a potom zrazu zistia, že si premárnili život.
A potom odchádzam so slzami na krajíčku. A potom plačem. Potom na mňa niekto vrieska. Potom ma facká. Ani neviem za čo presne. Asi za to, že som si naordinovala celibát. (Fakt nechcem s nikým spať lebo po tom všetkom mi príde hoci aj náznak telesného kontaktu totálne nechutný, zraňujúci a za každým dotykom vidím už len bolesť.) Alebo za to, že som nemala chuť ísť na vernisáž. Alebo za to, že som si s niekym zavolala. A stále plačem a kričím už aj ja a bojím sa, bojím sa šialeným spôsobom. Pred hodinou, keď som sa bála spolu so starkou, som si myslela, že môj strach dosiahol najvyššiu hranicu, ale zmýlila som sa. Ešte nikdy sa ma nezmocnil takýto strach. A stále som prosila, nech už toto šialenstvo ukončíme. A niekto po mne stále kričal alebo sa pominuto smial. Ohromné, aspoň niekto sa zabavil. A potom bosá utekám po rozbitej ceste pokrytej štrkom ale bolesť v nohách cítim až na ďalší deň, keď odoznela tá najväčšia bolesť. Tá v mysli. Tá ktorá mi obmotala celý mozog a pripomínala mi tú absurdnosť, že niekto je schopný mi vedome a cielene spôsobovať väčší strach ako keď som v izbe plnej smrti. Dá sa to vôbec? Očividne niektorí výnimočne snaživí jedinci to dokážu. Poprosím pre nich potlesk.
Do bytu vojde z dovolenky moja mamča. Opálená, zrelaxovaná, vysmiata. Pýta sa, že no čo ako, prišla som o niečo, udialo sa dačo kým som tu nebola? A čo ti akože mám povedať? Vieš čoo mami, nič zaujímavé, iba som sa zase raz dotkla úplného psychického dna a rozmýšľala som, že zájdem na políciu. Ale inak som v pohode. A maminu máš v nemocnici a vyzerá, že každú chvíľu sublimuje z tohto sveta. Mám ti povedať, že už má menej ako 40 kilogramov aj v hrubom župane a v papučiach? Že už asi polovicu z tejto hmotnosti tvoria nádory? Že ako som ju objímala a hladkala tak som takmer na každom kúsku tela cítila obrovské hrče, ktoré som mala chuť z nej vytrhať aby sa jej uľavilo? Mám ti povedať, že ju dnes musíš ísť pozrieť avšak počítaj s tým, že to nebude návšteva ale rozlúčka? Alebo sa budeme tváriť, že sa nič nedeje a porozprávam ti iba aký som mala posledný týždeň v robote a na čom všetkom som už stihla otestovať náš nový kuchynský robot. Alebo nemohla by som začať mlátiť hlavou o stenu, až by som sa cez lebku postupne predrala ku krčným stavcom a tak by som už zrejme nebola kompetentná viesť konverzácie o tom, čo nové? Že nie? Ale to by som ja popravde spravila fakt najradšej.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
piotra
22. 9.sept. 2014 20:54
dopučejakjamámstáleväčšíaväčšínervnatentovyjebanýživot.
Napíš svoj komentár