Ak by niekto náhodou nevedel, čo za čudo katarzia je, vysvetlenie je jednoduché. Katarzia je niečo, čo podľa môjho názoru prežije na rozdiel od orgazmu (nie, nechcem patriť medzi tých hrozných tuším 25% žien!) každý človek na tejto planéte. Je to taký najsilnejší estetický zážitok. Slabšie povahy sa pri katarzií môžu rozplakať, dostať záchvat smiechu alebo, prepáčte, ale je to tak – zvracať.
Mnohí pripisujú katarziu len umelcom alebo kultúrnym nadšencom. Ale to je diskriminácia! Keď budem dospelá, just spravím dokument o katarzií, nafilmujem minimálne tridsať osemdesiatročných ľudí a popýtam sa ich na katarziu. Uvidíte, že mi každý, opakujem každý potvrdí, že katarziu zažil.
Tak som začala rozmýšľam o mojich katarziách. Okrem geniálnych gitarových sól Briana Maya zo skupiny Queen, obrazov Fridy Cahlo, knihy Anny Tyler, muzikálu Adam Šangala v prevedení nitrianskych hercov a pod., mám aj veľa osobných katarzií, ako som si pomenovala nasledujúce zážitky:
• pohľad na krásne ľudské telo
• pohľad na krásne mužské telo, ktoré sa ma dotýka
• zvuk smiechu mojej najlepšej priateľky
• zvuk školského zvončeka (po prvé: som študentka - o čom inom, ako o škole mám písať? ; po druhé: katarzia nemusí byť len pozitívneho charakteru, čo zvonček, ktorý oznamuje začiatok prvej hodiny určite nie je )
• okrem iného aj uvedomenie si, že žijem, existujem, som tu pre niečo a mojou úlohou počas života je zistiť, prečo som tu
Jasné, katarziu prežívam aj keď napríklad sedím v divadle. Milujem ten pocit. Bažím po ňom. Neviem sa ho dočkať. A keď je už tu, držím sa ho zubami – nechtami a nechcem sa ho pustiť. Chcem si ho čo najviac vychutnať, chcem si zapamätať každý detail, aby si moja už aj tak chabá pamäť (niekedy si pripadám, že moja šestnásťročná pamäť je omnoho menej schopná ako pamäť môjho osemdesiatdva ročného starkého) ešte aj o mesiac pamätala sálu, scénu, mimiku hercov a aj vôňu divadla.
Áno, divadlo mi veľmi vonia. Vonia mi osudmi hercov, divákov; vonia mi prácou všetkých zúčastnených, ktorí sa šli zodrať len a len kvôli tomu, aby sa nám predstavenie páčilo, aby sme si z tej či tej inscenácie aj niečo poučné vzali, aby sme odišli o niečo múdrejší, viac oddýchnutí, poučení chybami hlavných postáv, uvoľnenejší...Jednoducho, aby sme odchádzali s katarziou, aby sme ju prežili, pocítili. A ako sa im odvďačíme? Počas predstavenia polovička deciek nedáva pozor, hrá sa na mobile, robí si srandu z hercov samotných a polovička spí. Oukej, už som priveľmi odbočila, ale fakt má serie ignorácia dnešnej mládeže!
Nech je to už akokoľvek, prajem vám zažiť tie povestné zimomriavky na chrbte z niečo úžasného. Nech vás šteklí celé vnútro, nech vám motýle behajú v žalúdku ako šialené, nech sa vás katarzia omámi natoľko, aby ste mali dôvod opäť sa vrátiť do divadla, na koncert, do kina, kníhkupectva. To je úplne jedno. Je to len a len na vás. Veď na umení je úžasné to, že ponúka toľko možností ako sa k nemu dostať a toľko emócií, ktoré vám pomôže vypustiť z vás von. Dúfam, že som vám spravila na katarziu chuť a už teraz siahnete po svojej obľúbenej knihe (ja osobne milujem, keď mám zimomriavky z knihy), filme, hudbe...Ale na záver mi nedá nenapísať ešte jednu vec – nemyslíte si, že tie „osobné katarzie“, čo opisujem vyššie, nemajú oni niečo viac do seba? Skúste pobozkať svojho partnera či partnerku, zavolajte kamarátke, mame, sestre...
Možno vám práve pocit, že na svete, medzi vyše šiestimi miliardami ľudí ste našli niekoho, koho milujete a kto miluje vás, privodí osobnú katarziu. Možno vás fakt, že máte také šťastie a máte na svete priateľa, tým myslím skutočného priateľa, dostane do siedmeho neba – personálnej nirvány. Držím palce.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tomick
6. 1.januára 2011 18:15
ja zase milujem ked mam zimomriavky z nejakej skvelej pesnicky
Napíš svoj komentár