Mama: "a ako sa volá Broňo menom?"
Ja: "Bronislav!" (stavím sa, že ani po stý ráz si to nezapamätá)
Mama: "a teda si volala s Fanym?"
Ja: "to je dievča "
Mama: "a to je čo za meno?!"
Ja: "Františka. Oni majú také mená...."
Mama: "veď aj moja sesternica sa tak volá. A otec?"
Ja: "Severín."
Mama: " D už som myslela že zle rozumiem."
Mám pocit akoby chcela plakať každých 5 minút, tak sa zamestnávala tým, že stále rozprávala a robila si zo všetkého srandu. Nie žeby sa mi to nepáčilo, ale keď ona nieje vážna, tak to už musí byť vážne. Ale určite sa bavila, aj keď len chvíľku.
Joj a ten nábytok! Do oblakov som poslala všetky svoje túžby chodiť po Ikei s kreditkou plnou peňazí a nakupovať krásne veci, nábytok a blbosti do bytu, ktorý by sme si zariaďovali len my dvaja. A tešiť sa z každej novej veci, jásať od radosti pri ukladaní vecí do izby, do nových skriniek... Aj tak by som najväčšiu radosť mala z postele, do ktorej by sme sa hodili a smiali sa. Z ktorej by si ma každé ráno ťahal, aby som vstala a každý večer mi dal celý voňavučký pusu na čelo....
Už som úplne inde ako som chcela
Čo to len robí myslieť na Teba po prečítaní najdepresívnejšej knižky s názvom "Tovar" a rozmýšľať nad krutosťou života.
Pre mňa proste nie je krutý, keď Ťa mám.
Ale k maminke je to tak nefér. Keby si videl, aká je dobrá. Ešte teraz balí veci do krabíc a rieši naraz milión ďalších vecí. Celé je to na nej. Nejde o to, žeby som jej nechcela pomôcť. Teda po polnoci sa mi už nechce no . Ale okrem chodu domácnosti viac neviem s čím. A ona si nikdy o nič nežiada. Možno to je tá chyba. Že nikdy nič nežiada. Preto vždy dostane to najmenej, ale postačí to. Skromnosť nadovšetko! Len ma zabíja, keď sa potom tvári tak nešťastne. Všeeeeetko minula nato, aby sme sa tam cítili, ako doma. V novom byte. Všetko. V maličkej dvojgarzónke o veľkosti... našej terajšej chodby a kúpeľky? Cca hej.
Problém je, že ju to nesmierne mrzí, že k tomu došlo. Že sme si tu žili celkom dobre a proste musíme odísť. A tak aj nás to mrzí, ale sme mladí a prispôsobime sa. Je nám to teda v podstate jedno.
Jasné že snívam o iných veciach, veď vieš akých. O tom ako budem konečne veľká, načiahnem ruku do tých oblakov a všetky sny si z nich vytiahnem. Len som už teraz taká pomotaná, že netuším, či som tým sebecká, alebo len chcem nájsť to maminkino šťastie.
Čo myslíš?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár