Povedal si, že najlepšie urobí, ak si to miesto pozrie v noci. Možnože nebude toho vidieť až tak veľa, no možno mu uniká niečo, čo nie je možné vidieť očami. Preto okolo desiatej, keď sa už Marlene ukladala k spánku a Christian sa sprchoval, on potichu vykĺzol z apartmánu a vyšiel na tmavú chodbu. Niežeby o tomto čase turisti už spali, no iste sa nebudú tmoliť okolo miesta činu.
Kráčal tichou chodbou. Nikde nebolo nikoho. No zrazu čosi začul. Akýsi kradmý zvuk krokov. Ktosi sa k nemu potichu blížil. Zvuk krokov vychádzal spoza ohybu chodby, teda kráčajúci Amadea nevidel. Amadeus si pomyslel, že azda to bude tajomná žena v čiernych plavkách. No teraz mu už neujde! Skryl sa do výklenku chodby, kde bola vysoká antická váza, v ktorej tieni by Amadea nezbadal ani človek so zrakom orla.
Kroky sa pomaly približovali. Amadeus opatrne vyzrel von. Zbadal tmavú postavu. Nie, nebola to tajomná neznáma. Bol to akýsi muž. Keď na neho z okna dopadlo striebristé mesačné svetlo, Amadeus ho spoznal. Bol to Iasonos. No čo robí o desiatej hodine na piatom poschodí, keď on aj jeho rodina žije o dve poschodia nižšie?
„Iasonos?“ ozval sa za ním Amadeus. Mladík sa zarazil a obrátil sa. Tváril sa ako dieťa, ktoré pristihli pri krádeži cukríkov.
„Amadeus?“ ozval sa po nejakej chvíli. „Čo tu robíš o takejto hodine?“
„Hm, to isté by som sa mohol spýtať aj ja teba. Ja som predsa na poschodí, na ktorom mám apartmán. No ty? Bývaš na treťom poschodí. A v ruke držíš... Prázdnu fľašu vína.“
Amadeus sa spýtavo zahľadel do mladíkovej tváre. Všimol si, že je nervózny a potí sa.
„Dobre, Amadeus, poviem ti to.“ vzdychol si. „Na tomto poschodí je malý verejný salónik a väčšinou je voľný až v noci. Tak som tam išiel, aby som si v pokoji vypil víno.“
„A stiahol si celú fľašu.“ dodal Amadeus. „To by si bol v takom stave, že by si nekonal tak čulo, ako konáš teraz. Zvlášť v tomto teple.“
K zhovárajúcej sa dvojici pristúpila Ráchel. Postavila sa tesne k Iasonovi a pozrela na Amadea. Riekla:
„Ja som s ním bola. Vy, pán Fürstburg, asi odhalíte všetko, že? Chodíme spolu. No vieme, že jeho rodine, ani mojej, hoci tá moja je ďaleko (toto slovo čudne podfarbila), by sa to nepáčilo. Preto svoj vzťah tajíme.“
Amadeus nepovedal ani slovo. Toto nečakal. A cítil sa nepríjemne. Nebol typom, ktorý by túžil po odhaľovaní ľúbostných vzťahov iných.
„Ako dlho to už trvá?“ opýtal sa.
„Stretli sme sa pred rokom, keď som tu bola so strýkom. Mal tu pracovné stretnutie. Vrátili sme sa domov. No ja som doma, v Austrálii, vždy túžila vrátiť sa sem, k Iasonovi. Preto som sa vrátila. Ako sekretárka pána Konstantinova.“
„Odpustite mi moju zvedavosť.“ zašomral. „Ja... Myslel som si, slečna, že čosi máte s pánom Oscarom Stoneom.“
Ráchel sa zasmiala.
„S ním? Kdeže! Je to môj dobrý priateľ, no to je všetko. No predsa len je to príjemnejšia klebeta, ako emocionálne výpady Kyriaki Konstantinovej, ktorá ma obviňuje, že som bola milenkou jej muža.“
„Ráchel, prosím ťa...“ zakročil Iasonos, no ona ho umlčala.
„Chápem, drahý, že je to tvoja matka, no nemá žiadne právo nenávidieť ma. Nenávidí ma, pretože som údajnou milenkou tvojho zosnulého otca. A vieš si predstaviť, čo by robila, ak by zistila, že spolu chodíme?“
„Slečna, predsa sa vás musím opýtať, či skutočne niečo bolo medzi vami a pánom Konstantinovom. Môže to byť pre vyšetrovanie veľmi dôležité.“ ozval sa Amadeus.
Ráchel a Iasonos sa prestali hádať a na nejakú chvíľu zavládlo ticho. Všetci traja si pozerali do očí. Iasonos sklopil hlavu a povedal:
„Ja sa vzdialim, Ráchel. Povedz Amadeovi pravdu.“
„Počkaj, Iasonos.“ zastavila ho Ráchel. „Nebudem pred tebou nič skrývať. Nakoniec, ani nemám čo. Pán Fürstburg, môžem vám odprisahať, že som nebola milenkou môjho šéfa. Bože, čo si to o mne všetci myslíte! Vari by som mohla čosi mať s otcom i synom zároveň?! Aby som všetko uviedla na správnu mieru, pán Fürstburg, lebo si dosť zakladám na svojej povesti: s Iasonom sme boli v salóniku, zhovárali sme sa a pili víno. Náš vzťah je čnostný.“
„To som rád, no pravdupovediac, vôbec som vás nepodozrieval z ničoho nemravného.“ ospravedlňoval sa Amadeus a cítil sa veľmi nepríjemne. A prepáčte mi moje indiskrétne otázky.“
„To je v poriadku, veď vyšetrujete vraždu.“
„No dovoľ mi, Amadeus, aby som ti položil indiskrétnu otázku ja: čo robíš ty mimo svojho apartmánu o tomto čase.“ ozval sa podozrievavo pre zmenu Iasonos. Amadeus sa usmial.
„Nemusíš ma podozrievať z ničoho nekalého. Vieš, počas dňa sa okolo miesta, kde sme našli telo tvojho otca, poneviera mnoho ľudí. Čosi mi na tom mieste nesedí a rád by som si ho pozrel teraz, keď ma nik nebude vyrušovať.“
„A môžem ťa vyrušiť ja?“ chcel vedieť syn zavraždeného.
„Iste.“ prikývol Amadeus.
„Tak ma počkaj dole. Skočím si do svojej izby pre baterku. Hodí sa nám.“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
vreskot000
10. 4.apríla 2012 08:51
to si ty napísal ? dobré..
Napíš svoj komentár