Ráchelino tajomstvo
Bol utorok a svitalo. Nie je bežné, aby v tom čase turisti na dovolenke bdeli, no Amadeus bol výnimkou. On nemal dovolenku. Nemal na ňu nárok. V jeho blízkosti sa stala vražda. A jeho vnútro kričí po spravodlivosti a túžbe zabrániť zločincovi (alebo zločincom) v ďalších šialených vraždiacich výčinoch.
Bol utorok, svitalo a Amadeus sedel na balkóne, dívajúc sa na okolie dýchajúce krásou a premýšľal. Mal už k dispozícii dosť stôp, aby mohol usvedčiť vraha? Alebo je to stále málo? Nie, nevie toho dosť. Bolo tu strašne veľa otáznikov. Mnohí v tomto hoteli mali tajomstvá, no nemyslel si, že by boli kvôli nim ochotní vraždiť. Nie. A predsa je vysoko pravdepodobné, že niekto z nich je vrah. Niekto tu skrýva tajomstvo, ktorému ešte Amadeus neprišiel na stropu. Ono stojí za vraždou pána Konstantinova.
A čo tá žena v čiernych plavkách? Včera sa rozprával s čerstvou vdovou a dohodli sa, že tú tajomnú stvoru vypátrajú medzi večerajúcimi. Boli tam skoro všetci hostia aj zamestnanci, chýbali len tí, ktorí iste neprichádzali do úvahy. No žiadna žena v hoteli sa na ženu v plavkách neponášala. Žiadna žena...
Amadeus sa postavil a šiel do obývačky. Pretieral si unavené oči a nútil svoj mozog, znavený teplom a slnkom, aby rozmýšľal. Premietal si v hlave včerajšiu večeru. Pozorne sa pozeral na všetkých prítomných. Niekedy mal pocit, že vidí tie črty tváre, že vidí tú ženu, ktorá sa voľne pohybuje po hoteli, hoci pravdepodobne má s vraždou spoločného viac, ako ktokoľvek iní. No keď Amadeus obrátil v tú stranu hlavu a pozorne si prešiel kontúry tvárí žien, ktoré boli na tom mieste, zistil, že žiadna sa na tú hľadanú nepodobá.
„Vari si nepolapiteľná?!“ vzdychol si pre seba Amadeus.
Ani o nejaký čas neskôr, keď ležal na ležadle pri pláži a spoločnosť mu robili Marlene a aj Christian (dnes bolo, našťastie, zamračené, teda sa nemusel obávať ostrého slnka, zvlášť preto, že jeho červená farba sa pozvoľna menila na hnedastú), nedokázal myslieť na nič iné, ako na zločinné udalosti. Dokázal sa do toho zahĺbiť tak, že si ani nevšimol, že na neho Marlene volá:
„Amadeus. Amadeus, zhováram sa s tebou!“
„Č-čože?!“ prebral sa do reality a obzeral sa ako vyoraná myš.
„Ach! Muži fakt nevedia nielen robiť niekoľko vecí naraz, ale ani myslieť na viac vecí.“ povedala Marlene s povzdychom.
„Preto percentuálne častejšie policajti vysekávajú z automobilov ženy.“ vrátil jej to Amadeus. „Čo si chcela?“
„Pozri sa: tá Ruska sa na teba často pozerá. Asi sa jej páčiš.“ vravela mu Marlene.
„Hm, vyzerá celkom dobre.“ poznamenal Christian popravde.
„Veď je o dve hlavy vyššia, ako ja.“ riekol zhrozene Amadeus. „A trikrát taká široká.“
„Veď nemusí byť každý taký malý a chudý, ako ty.“ pokrútila znechutene hlavou Marlene, ktorá, ako jeho sestra, zdedila po predkoch rovnaké telesné danosti.
„Marlene, ako sa zdá, aj po tebe niekto ide.“ hovoril jej Christian a pohľadom ukázal na vzdialenejších hostí z hotela, dvoch tmavých vysokých mužov príjemného zovňajšku, pripomínajúcich Talianov.
„Ja som si to všimla.“ riekla ona veselo a koketne sa zachichotala. Pozrela sa na svojich obdivovateľov spoza slnečných okuliarov. Jeden z nich sa na ňu usmial, pohladil si pestované fúziky, hodil sa do mora a razil si cestu vlnami ako torpédo.
„Marlene, daj si pokoj s tými Talianmi.“ zaškrípal zubami Amadeus. „Čo ak... Čo ak sú to pápeženci.“
„Amadeus, ja to prežijem.“ povedala mu na to Marlene. „No nemaj strach, o týchto dvoch nemám záujem.“
„Tak sa na nich tak nešker, lebo si budú myslieť pravý opak.“ poradil jej on, vstal a všetci traja sa vybrali k baru.
„Vieš, vedela som, že ho od mŕtvych neodlákam inak, ako keď v ňom vzbudím inštinkt staršieho brata.“ šepla Marlene Christianovi, kým šiel Amadeus vpredu a nepočul ich.
„Myslím, že sa ti to podarilo.“ zasmial sa on.
Objednali si chladivé kokteily a sadli si do kóje s výhľadom na more.
„Božemôj, ako to prežijeme bez toho všetkého v našom sivom, studenom a pochmúrnom New Yorku?“ povzdychla si Marlene, keď sa dívala na pláž, panensky čisté more, palmy, ležadlá a iné pôžitky subtropickej časti sveta.
„Vy sa sťažujete? Stačí, aby ste si odskočili do Kalifornie. Ale čo ja? Ja môžem ísť maximálne tak k Baltskému moru a dívať sa, ako sa jedna sivá vlna valí cez druhú.“ rmútil sa Christian.
„Tak zdvihni zadok a príď do Štátov.“ poradil mu Amadeus. „Kým ten váš Vodca neuzavrie hranice natrvalo.“
„Ja by som bol tichšie, Amadeus. Vodca je s našim prezidentom zadobre. Snáď by sme mali aj my emigrovať.“ povedal Iasonos, ktorý sa sčista-jasna zjavil pri ich stole.
„Zdravím ťa, Iasonos.“ pozdravil ho Amadeus. „Máš nejaké nové správy o vražde?“
„Nie, nič nové. Policajti sa nehlásili. Dnes sa asi neukážu, až zajtra. A ako pokračuje tvoje súkromné vyšetrovanie?“
„Tiež som neprišiel na nič svetoborné.“ priznal sa Amadeus. „Je to poradne zamotaný prípad.“
„Myslím si, Amadeus, že ak si dokázal určiť vraha v tej vzducholodi, rovnako aj v zime u McDonaldovcov, nebudeš mať problém ani tu.“ povzbudil ho Christian.
„Tuto niet žiadnych hraníc. Nie je to vzducholoď, ani uzavretý dom. Ako mám vedieť, či zabíjal niekto z hotela, alebo z vonka?“
„To ti neviem povedať ani ja, Christian, ale musela to byť plánovaná vražda.“ riekol Iasonos. „Tuto sa nedejú žiadne vraždy a neplánované už vôbec nie. A ešte som si istý, že to neurobil nikto z domácich. Verím svojmu ľudu.“
„Podľa toho, čo viem o obyvateľoch Triposu doteraz, Iasonos, tiež neverím, že by dokázali siahnuť na život človeka.“ súhlasil s ním Amadeus. „No podľa toho, čo som sa naučil o ľudskej povahe, viem, že v človeku sa skrýva veľa zla. Veľmi veľa. Odkiaľ sa len berie?"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár