„Nič. Ten tanier s motívom labyrintu po okrajoch sa nedá zohnať.“
„To nie je možné.“ zhíkla staršia žena. „Veď ho zháňaš už od piatku.“
„Ozaj, pán Fürstburg, takmer sme na niečo zabudli.“ zasmial sa Alexandrou. „Na malú čerešničku na torte.“
„Čože?
„Volal som na letisko.“ vysvetľoval Alexandrou. „Posledné dva týždne sem prileteli len jedni Gardenovci. Sú to mladí novomanželia, ktorí si užívajú medové týždne v hoteli desať míľ odtiaľto. No žiadny iní. Naši starí priatelia nie sú Gardenovci.“
„Myslel som si to.“ prikývol Amadeus.
„Skúsim ešte obvolať lodných prepravcov, no to bude trvať trošku dlhšie.“ ponúkol sa Alexandrou.
„Myslím, že to nebude potrebné.“ riekol Amadeus. „Pán Garden spomínal, že sem leteli a trikrát prestupovali. Asi prišli na skutočné mená, veď pasy hádam nemali falošné a tu sa ubytovali pod menom Gardenovci.“
Opäť stíchli. Dívali sa na dve zamestnankyne z kuchyne. Tá staršia podáva mladšej nejaký črep a vravela:
„Choď do výrobne a objednaj tanier s takýmto vzorom. Našťastie, našla som pri umývadle ešte jeden črep. Och, nestačí že zomrel pán Konstantinou, ale ešte sa nám v deň jeho smrti aj rozbije tanier z jeho obľúbenej kolekcie!“
„Myslím, že to je pre dnešok všetko.“ povedal napokon Alexandrou a všetci štyria sa postavili. „Čo myslíte, podarí sa nám to nejako vyriešiť?“
„Je to zamotaný prípad, no verím, že áno.“ povzbudil ich Amadeus. „Dôkazy začínajú do seba zapadať.“
Policajti odišli. Marlene, stojaca pri stole, povedala Amadeovi:
„Neviem ako ty, ale ja chcem ísť k moru. Christian už môže byť vonka, i keď pod prístreškom. Môže sedieť v bare na pláži a my, keď vyjdeme z mora, sadneme si k nemu.“
„Dobre.“ pristal na to Amadeus. „Asi bude hore v apartmáne. Poď, povieme mu to.“
Vyšli von z jedálne a smerovali k výťahom. Amadeus však vo vstupnej hale niečo začul. Akýsi zvuk, ktorý vychádzal od recepčného pultu. Od recepčného pultu, za ktorým v tejto chvíli nik nestál.
„Marlene, choď hore, ja sa na niečo pozriem.“ šepol Amadeus sestre, keď prišiel výťah. Marlene mykla plecami, no okrem mora ju asi v tejto chvíli nič nezaujímalo. Nastúpila a Amadeus zamieril k recepcii.
Ako sa opatrne približoval, počul akési šuchotanie. A potom šeptavé slová:
„Len my môžeme mať také šťastie! Prídeme a stane sa tu vražda. A ten odporný malý Nemec nám ju nakoniec prišije.“
„Veru.“
Odporný malý Nemec zastal. Pochopiteľne, nechcel, aby si tí šepkajúci mysleli, že ich počul. Dupaním nôh naznačil, že kráča k recepcii. Potom bleskurýchle pozrel za pult. Nebol tam nik iní, ako Gardenovci. Ako ho videli, strhli sa. Pani Gardenová rýchlo vložila na dolnú policu akúsi knihu a tvárila sa, že ju nikdy v rukách nemala.
„Dobrý deň.“ pozdravil ich veselo Amadeus. „Môžem vám nejako pomôcť?“
„Áno, áno, my hľadáme náušnice mojej ženy.“ vysvetľoval pán Garden. „Azda jej spadli niekde tu.“ a obaja začali rukami hladiť podlahu v snahe nájsť náušnice, iste imaginárne.
„Sú zlaté?“ chcel vedieť Amadeus a tiež sa sklonil k dole.
„Nie, nie, strieborné. Viete, ja som na zlato alergická.“ vravela pani Gardenová, pričom sa jej na ušiach ligotali dve malé zlaté náušnice.
„No nič to.“ riekol pán Garden, usmial sa a aj s manželkou sa vystrel. „Asi budú v izbe. Poď, drahá. Radi sme vás videli, pán Fürstburg.“
„Aj ja vás.“ usmial sa Amadeus a kýval im.
Keď konečne zmizli za ohybom chodby, nenápadne zaliezol za recepčný pult on. Rýchlo našiel pohľadom knihu, ktorú mala falošná pani Gardenová v rukách. Otvoril ju. Amadeus sa krátko usmial a zašepkal pre seba:
„Ajhľa! Informácie o zamestnancoch.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár