„Dobrý deň vám prajem, pani Červenková, pán Červenkov.“ pozdravil ich Amadeus a usadil ich, akoby boli pozvaní na šálku čaju. „Vraví sa, že gentleman má prvú nechať vojsť dámu, pán Červenkov, no vy ste to urobili naopak. No táto zásada neplatí, ak sa vchádza do neznámeho prostredia, teda ste to, zdá sa, urobili správne, lebo neviete, čo vás čaká. No vedzte, že vás nečaká nič príjemné.“
„Pán Fürstburg, mohli by ste si nechať tie hlúpe slovné hračky a prejsť k veci.“ vyhlásila netrpezlivo pani Červenková a do úst si vložila cigaretu.
„V poriadku. V prípade vraždy pána Konstantinova vás dôkazy usvedčujú za podozrivých číslo jeden.“ povedal flegmaticky Amadeus. Pani Červenkovej ešte nezapálená cigareta vypadla z úst.
„Čože?!“ opýtala sa. „Ako to?“
„Jednoducho.“ usmial sa Amadeus a posadil sa k svojej sestre, pričom sa na Červenkovcov pozeral z profilu. „V deň vraždy ste vošli do svojho apartmánu neskoro v noci, predpokladám. A predpokladám, že ste v prostriedku izby našli ležať mŕtvolu. Nevedeli ste, čo s ňou. Zareagovali ste spontánne, predpokladám, tak ste vyšli na balkón a zhodili ju dole. Mali ste šťastie, že telo dopadlo na nafukovacie matrace pod vami, preto na tele pána Konstantinova neboli žiadne známky po páde, a preto sa okoloidúcemu Iasonovi nezdal ten zvuk podozrivý. Mimochodom, Iasonos si všimol, že sa vo vašom apartmáne okolo tretej ráno svietilo, preto dobre videl osudnú palmu pána Konstantinova. A potom ste sa už len modlili, aby vražda nepadla na vás, ale na kohosi iného. Trebárs na nevinných manželov Gardenovcov. Je tak?“
Manželia Červenkovci na neho začudovane pozerali. Pravdepodobne boli skvelí herci, lebo ich tvár neprezrádzala žiaden prejav ľútosti či priznania sa, len údiv. Azda údiv nad tým, ako na to mohol Amadeus prísť.
„Toto... Toto je smiešne.“ zasmiala sa nepresvedčivo Varvara, zodvihla z podlahy cigaretu a zapálila si ju. „Ale, priznávam, zaujímavé. Ako tento fantazmagorický príbeh pokračuje, pán Fürstburg?“ opýtala sa a vyfúkla oblak dymu.
„Rovnako fantazmagoricky, ako začal.“ pokračoval detektív. „Mŕtvola sa našla pod palmou a zdalo sa, že pán Konstantinou spáchal samovraždu. Určité indície ale poukazovali na cudzie zavinenie, preto sa mŕtvola poslala na pitvu. Na toto ste nemysleli. Vedeli ste, že telo je plné vašich odtlačkov, ktoré ste na ňom zanechali, keď ste ho vytláčali na balkón. Nemohli ste takto riskovať. Preto pán Červenkov, iste po porade s vami, sa vybral do pitevne, kde telo ukradol. Ako sa vám páči pokračovanie, pani Červeková?“
Varvare tentoraz vypadla z úst zapálená cigareta. No ju ani nenapadlo zdvihnúť ju. Dívala sa to na Amadea, to na manžela. Nakoniec si pán Červenkov vzdychol a povedal:
„Máte pravdu, pán Fürstburg. Lož má krátke nohy, čo?“
„Veľmi krátke. No uznávam, že niekedy vládze utekať pred skutočnosťou aj celé roky.“ prikývol Amadeus.
„Všetko je presne tak, ako ste to tvrdili.“ vravel kajúcne. „No Andreasa som nezabil, ani moja žena nie. Vošli sme do nášho apartmánu spoločne. Viete si predstaviť, ako to na nás zapôsobilo, keď sme tam videli to telo? Neuvažovali sme. Urobili sme prvé, čo nás napadlo.“
„No druhý váš čin už nemožno označiť za afekt.“ vravel Amadeus. „Vyžadoval prípravu. Čo ste teda urobil s telom, pán Červenkov?“
„Keď som ho nepozorovane vyniesol z pitevne, čo sa mi podarilo azda len náhodou, vložil som ho do auta, zaviezol som ho k najbližšiemu útesu za mestom, kde nik iný nebol a zhodil som ho dole. Vedel som, že tam ho nikdy nikto nenájde. Je to nebezpečné miesto, neplavia sa tam ani lode, aby ich vlny nehodili o útesy. A z takej výšky ani rozmočené zvyšky tela na kameňoch by nik neuvidel.“
„Ako si to mohol urobiť, Grigorij, veď Andreas, môj manžel, bol tvoj priateľ.“ ozvala sa pani Kyriaki Konstantinová, ktorá sa zrazu zjavila v otvorených dverách. Asi počúvala za dverami. No pán Červenkov sa len pohŕdavo usmial a povedal:
„Bol tvoj manžel a môj priateľ, no to mu nebránilo v tom, aby sa váľal s Varvarou.“
Chvíľu bolo ticho, potom pani Konstantinovú posadol amok a vrhla sa na pána Červenkova, celá červená v tvári. Na ňu zas skočila Varvara Červenková, no nebolo jasné, či bráni svojho manžela, alebo pani Konstantinovej pomáha.
Azda by si boli navzájom dosť ublížili, ak by ich od seba prítomní policajti neodtrhli.
„Ovládajte sa, pani Konstantinová. Tým pamiatke svojho manžela česť nerobíte.“ dohováral jej Alexandrou a držal ju okolo pliec.
„Dúfam, že za zohavenie mŕtvoly dostaneš ten najhorší možný trest!“ kričala čerstvá vdova, ktorej rozpustené vlasy lietali na všetky strany. „Len škoda, že u nás už niet trestu smrti, ako v tradičných krajinách.“
„Škoda tých tradičných trestov, možno by tvojho mŕtveho muža odnaučilo siahať na cudzie ženy obava, že by mohol byť vykastrovaný.“ syčal Červenkov.
Ionos nasadil putá jemu, jeho manželke, i manželom Ingerovcom, teda bývalým Gardenovcom. Všetkých štyroch viedli preč. Čoskoro boli vo svojom apartmáne len Amadeus, Christian a Marlene.
„Hm, zaujímavý prípad.“ poznamenal Christian. „To sem ešte nemali. Mŕtve telo, ktoré si podozriví prehadzujú z ruky do ruky ako horúci zemiak.“
Amadeus chcel čosi odvetiť, no vyrušilo ho klopanie na dvere. Na tento deň tu bolo už dosť návštev.
„Ďalej!“ zavolal. Dvere sa otvorili a vošla Ráchel Ingerová. So smutným výrazom na tvári požiadala Amadea:
„Pán Fürstburg, prosím, ak stretnete niekde Iasona tak mu odkážte, že sa ospravedlňujem, že svoju vinu ľutujem a prosím ho o odpustenie.“
„Isteže.“ súhlasil Amadeus, lebo videl, že jej slová sú pravdivé. „No môžete mu to povedať i vy.“
„Nie, nemôžem.“ odvetila. „Idem na políciu. Chcem zložiť kauciu za svojho otca a matku.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár