Z ruky do ruky
S vypätím všetkých Amadeových aj Iasonových síl nakoniec predsa len došli do dedinky, ktorá bola vzdialená tri míle a zavolali záchrannú službu a políciu. Amadea odviedli do nemocnice, kde ho vyšetrili a ranu obviazali. Našťastie, guľka ho len škrabla, no aj tak ho bok poriadne bolel.
Do nemocnice ho sprevádzal aj Iasonos. No keď Amadea nadránom sanitka priviezla do hotela, musel sa vrátiť na miesto činu a polícii podrobne opísať, čo sa udialo. Potom opäť prišiel do hotela, sprevádzaný Alexandrovom a Ionosom. Šli sa pozhovárať do apartmánu Amadea, kde sedel s obviazaným bokom, v spoločnosti Christiana a Marlene.
„Amadeus, zachovali ste sa ako skutočný hrdina.“ pochválil ho Alexandrou, ledva si sadli.
„Väčšinu práce urobil Iasonos, ja som iba zavadzal.“ riekol Amadeus a pokúsil sa o úsmev, no bol to veľmi bolestivý úsmev.
„Poradil si mi, ako sa zbaviť našich prenasledovateľov.“ povedal Iasonos.
„Áno a pripravil som ich tak o život.“
„Sám si vravel, že to bolo neplánované a v sebaobrane.“
„Páni, rád by som sa teraz s vami pozhováral ja.“ prerušil dialóg Amadea a Iasona Alexandrou. „Musím vedieť všetko. Poznali ste tých mužov?“
„Nie.“ odvetil Amadeus. „Teda, videl som ich po prvýkrát len včera na pláži.“ obrátil sa k Marlene. „Boli to tí dvaja talianski fešáci.“
„Naozaj! Oni vari chceli vraždiť kvôli mne?“ napoly sa zaradovala, napoly zhrozila Marlene.
„Obávam sa, že to skutočne nebolo kvôli vám, slečna.“ podotkol Ionos.
„Tak je.“ prikývol Alexandrou. „Mŕtvoly nie je možné identifikovať, no pravdepodobne to bude duo nájomných vrahov z Talianska. Tam ich už hľadajú asi rok. Prednedávnom zmizli. Len včera k nám prišlo hlásenie, že ich videli tu na okolí.“
„Nájomní vrahovia?“ začudoval sa Iasonos. „Kto by si na mňa a Amadea objednal vrahov?“
Nikto nepovedal nič, no odpoveď sa vznášala vo vzduchu.
„Vrah pána Konstantinova.“ riekla napokon Marlene. Ostatní prikývli.
„Takmer som na to zabudol!“ vyskočil zrazu Amadeus z pohovky, až sa všetci preľakli a jeho zabolel bok. „Včera večer som na niečo prišiel!“
„Na niečo v súvislosti s vraždou?“ chcel vedieť Christian.
„Áno.“ prikývol on. „Všimol som si, že terasa manželov Gardenovcov bola zaprataná všelijakými nafukovačkami. A takto tomu bolo aj v čase vraždy.“
„Moje správy o manželoch Gardenovcoch sú ešte zvláštnejšie.“ prerušil ho Alexandrou. „Zaobstaral som si popis návštevníkov našej krajiny z Austrálie za posledné dva týždne. Jedna pracovníčka letiska si zapamätala pár, staršieho muža a ženu. Predpokladám, že sú to naši milí záhadní Gardenovci. No nevolajú sa tak.“
„A aké je teda ich pravé meno?“ chcel vedieť Christian plní vzrušenia. Alexandrou mu nestihol odpovedať, povedal to zaňho Amadeus. Všetci sa zadivili, jednak nad menom, jednak nad tým, že to vie Amadeus.
„Ako to vieš?“ začudovala sa Marlene.
„Viem toho ešte oveľa viac.“ riekol on. „Začína to do seba zapadať. A keď odhalíme nepravých vrahov, môžeme všetku svoju energiu upriamiť na dolapenie toho pravého. Iasonos, priveď, prosím ťa, našich milých Gardenovcov. A tiež... Veď ty už vieš, koho.“
Iasonos prikývol a zmizol. Nikto nepreriekol ani slovo. Amadeus si ukazovákom a palcom hladil bradu, aby si dal dokopy posledné kúsky skladačky.
Iasonos sa vrátil v sprievode manželov Gardenovcov a jeho milej, slečny Ráchel Ingerovej. Všetci traja boli trošku zmätení. Amadeus ich usadil a sám sa chopil vyšetrovania, keďže policajti vôbec nechápali, o čo tu ide.
„Dobrý deň.“ pozdravil ich úctivo. „Azda viete, prečo som vás tu zavolal.“
„Vari ste objavili vraha?“ opýtal sa pán Garden.
„Nie celkom. Ale podarilo sa nám vylúčiť niektoré osoby.“
„Preto ste nás nemuseli volať. My sme v súvislosti s vraždou nikdy ani len neboli spomínaní.“ zasmiala sa nervózne pani Gardenová.
„Ó, skutočne?“ začudoval sa Amadeus. „Možno by sme mali prehodnotiť naše doterajšie náhľady, čo poviete, páni policajti?“
„Ale... Hádam si nemyslíte, pán Fürstburg, že by sme my zavraždili pána Konstantinova!“ protestoval pán Garden. „Veď sme toho chlapa ani len nepoznali, nikdy sme ho nevideli!“
„Tak je!“ zvolal Amadeus. „Ani ste nemohli. Keď ste prišli, pán Konstantinov tu nebol. No prečo ste mi tvrdili opak? Vtedy, keď ste mi vraveli tú rozprávku o tom, ako pán Konstantinov čosi pod vašim oknom vravel a vy ste ho spoznali po hlase!“
„Dobre, dobre, máličko sme klamali, lebo sme sa báli, že nás budete pokladať za vrahov.“ priznal pokorne pán Garden. „Boli sme miestu činu najbližšie, mohli sme byť podozriví. No zdá sa, že sme sa podozreniu nevyhli ani tak.“
„Bolo to vážne klamstvo, ktoré mohlo ohroziť celé vyšetrovanie.“ zapojil sa do rozhovoru Alexandrou. „Azda ešte nebezpečnejšie, ako ostatné ďalšie lži.“
„Čože, aké lži?“ nerozumela pani Gardenová, stále viac a viac nervózna. „To si... To si vyprosujem!“
„Prosím vás, už neklamte, všetko vieme.“ riekol unavene Amadeus. „Nie ste žiadni Gardenovci. Voláte sa Ingerovci a ste rodičmi tejto mladej slečny vedľa vás, nemám pravdu?“
Nastalo ticho. Gardenovci, teda Ingerovci, sa pozreli na seba, potom na svoju údajnú dcéru a prikývli.
„Tak je.“ povedala Ráchel. „Sú to moji rodičia. Spomínala som vám, pán Fürstburg, že moji rodičom by sa nepáčilo, ak by zistili, že chodím s Iasonom.“
„Áno, a spomínali ste aj to, že pochádzate z Austrálie.“ vravel Amadeus, kým sa Christian a Marlene divili nad skutočnosťou, že Ráchel a Iasonos spolu chodia. „Raz som tiež prichytil vašich rodičov, ako sa hrabú v záznamoch o zamestnancoch hotela. Nebolo ťažké si to dať dokopy.“
„Ráchel, mala si nám o Iasonovi povedať, nemali by sme námietky, i keby sa nám to možno nie celkom pozdávalo.“ vravela jej matka. „Ale takto utiecť...“
„Dlho sme pátrali, kým sme zistili, že sa zamestnala v hoteli, kde bola pred rokom ubytovaná so strýkom, keď tu bol na pracovnom rokovaní a ju zobral so sebou, aby videla aspoň kúsok Európy.“ vravel pán Inger.
„Vtedy sme sa s Iasonom do seba zamilovali.“ podotkla Ráchel. „Och, Iasonos, môžeš mi odpustiť, čo som ti spravila?“
Iasonos pozrel do zeme. Vzdychol, no nepovedal nič. Pozrel sa na Ráchel, zas si vzdychol a rýchlym krokom vyšiel z miestnosti. Ráchel chcela ísť za ním, no Amadeus ju zadržal.
„Nie, teraz musí byť sám. Pán Inger, pokračujte.“
„Prišli sme si sem po ňu. A aby sme nevzbudili rozruch, ubytovali sme sa pod falošným menom. Táto vražda... Neprišla nám vhod.“
„Vražda nikdy nikomu nepríde vhod.“ poznamenal Amadeus. „Iba vrahovi a človeku s vražednými úmyslami. No nie ste vrahmi? Pán Konstantinov by nebol nadšený, keby zistil, že ste sem prišli, aby ste mu odviedli šikovnú sekretárku. Stretli ste sa s ním, keď sa vracal späť do hotela. Ešte v tú noc ste sa s ním o tom zhovárali. Mal námietky, tak ste ho zabili a jeho vraždu nafingovali tak, aby to vyzeralo, že spáchal samovraždu.“
„Pán Fürstburg, toto je krivé obvinenie, lož a navyše veľmi smiešne znejúca lož.“ napomenul ho pán Inger.
„TAK NÁM KONEČNE PRESTAŇTE KLAMAŤ A MARIŤ VYŠETROVANIE ZATAJOVANÍM DÔLEŽITÝCH SKUTOČNOSTÍ!“ nahneval sa Amadeus. „Vy ste v tú noc kdesi našli starý spráchnivený povraz, ktorý vám padol vhod, lebo ste mali na terase mŕtvolu pána Konstantinova. Nikým nevidení ste tým povrazom mŕtvolu obesili na neďalekú palmu, a potom ste striehli pri okne, aby ste sa vyklonili ihneď, ako niekto objaví telo, nemám pravdu? Nemám vari PRAVDU?!“
„ÁNO, TAK JE!“ zakričala páni Ingerová, ktorá to už ďalej nemohla tajiť.
„Mám im dať putá?“ opýtal sa Ionos.
„Je toho dosť, z čoho môžu byť obvinení.“ premýšľal Amadeus. „Falšovanie osobných údajov, marenie vyšetrovania vraždy, krivá výpoveď, zohavenie mŕtvoly... No vraždu medzi prečiny pravdepodobne zarátať nemôžeme.“
Amadeus si vzdychol a podišiel k oknu. Pozrel sa von, na rozľahlé more a zosmutnel pri myšlienke, že si v ňom tak skoro kvôli zraneniu nezapláva. Otočil sa späť a pokojným hlasom sa ozval k Ingerovcom:
„Mrzí ma, že som kričal, no pochopte, že lož má krátke nohy. A tuto ide o vraždu. Tak povedzte, ako sa to všetko stalo?“
„Dobre teda.“ prikývol pán Inger. „Uprostred noci sme sa zobudili na čudné tlmené buchnutie. Preľakli sem sa, či sa k nám z terasy nezakráda nejaký zlodej. Vyšiel som von. Tam ležalo na nafukovačkách telo pána Konstantinova.“
„To tlmené buchnutie počul i Iasonos, keď šiel pre nás na letisko, no neprikladal mu nejakú váhu.“ podotkol Amadeus. „Povedzte, bol pán Konstantinou skutočne mŕtvy?“
„Nedýchal a manžel mu skontroloval aj tep.“ odvetila pani Ingerová. „Bolo isté, že je mŕtvy. A ako sme už spomínali, jeho vražda nám skutočne neprišla vhod. Možno keby sme tu boli iba na dovolenke, ako každý iný... No za našich podmienok... Bola to chyba.“
Všetci stíchli. Bolo otrasné predstaviť si zákernosť vraha, ktorí telo svojej obete zhodí na kopu nafukovacích matracov postarších manželov. Bola to grandiózna chladnokrvnosť.
„Teda... Kto mohol čosi také urobiť?“ opýtal sa Christian. Amadeus sa obrátil na Ráchel s otázkou:
„Kto býva priamo nad vašimi rodičmi?“
„Och... Myslím... Áno, už viem, pán Červenkov s manželkou. Ale on určite nevraždil.“
„Uvidíme. Prosím, zavolajte ich.“ požiadal ju Amadeus. Všimol si, že keď Ráchel vstávala, ruku mala vloženú v rukách pána Ingera.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár