Rušná noc
Amadeus súhlasil. Rozlúčil sa s Ráchel a zišiel výťahom dole. Čoskoro k nemu prišiel Iasonos s dvoma baterkami. Vyšli von a prišli na miesto činu. V tomto čase už more burácalo oveľa viac, ako cez deň. A aj pohľad z diaľky stačil na to, aby Amadeus usúdil, že teraz by do neho nevliezol.
„Tak čo, na čo si prišiel?“ dychtivo sa spýtal Iasonos po asi desiatich minútach civenia na priečelie hotela.
„Azda som odhalil niečo, čo... No to nie je možné! To by znamenalo! Och! Telo človeka si zasluhuje úctu! Zvlášť po smrti!“
„Čože?“
„Iasonos, pamätáš sa na ten čudný zvuk, ktorý si počul, keď si šiel v tú noc po nás. Tak to bolo...“
No Amadeus nedohovoril. Obaja zrazu začuli akési zvuky. Ktosi kráčal od pláže smerom k nim. Obrátili sa a videli dve mužské postavy, ktoré sa rozhodne blížili. Jedna s postáv vystrela ruku, v ktorej sa zablysol revolver.
„POZOR!“ skríkol Amadeus, schytil Iasonosa a hodil sa aj s ním na zem. Práve včas. Akonáhle dopadli na zem, guľka presvišťala na mieste, kde len pred sekundou obaja stáli. Muži sa ale blížili k nim ďalej.
„Bežme.“ riekol Amadeus ticho, obaja vyskočili a leteli preč, smerom k parkovisku. Iste niekto počul Amadeov výkrik, alebo aspoň výstrel a čoskoro tu bude polícia. No naozaj čoskoro?
Aj ich prenasledovatelia začali bežať, navyše za nimi poslali asi tri guľky. Našťastie, ani jedna nezasiahla cieľ. Posledná zničila čelné sklo jedného z áut stojacich na parkovisku, za ktoré sa Amadeus ukryl. No nemohli tu ostať večne, lebo ozbrojení muži k nim, dvom neozbrojeným mladíkom, môžu prísť celkom blízko a bezprostredne im streliť guľku medzi oči.
„Iasonos, máš tu kľúče od nejakého hotelového auta?“ opýtal sa Amadeus s nádejou v hlase.
„Áno.“ ozvalo sa šeptom on od vedľajšieho auta. „No stojí až na konci parkoviska.“
„Dobre. Choď tam, ja ich nejako zabavím. O minútu budem u teba. Ak nie, naštartuj a zmizni odtiaľto.“ riekol Amadeus, pričom sa díval, ako sa dvojica zakráda parkoviskom a hľadá svoje obete. V tú chvíľu spoza oblakov vykukol mesiac a zalial parkovisko svojim svetlom. Amadeus dvojicu spoznal. Boli to Taliani, ktorí cez deň robili dojem na Marlene.
Amadeus sa nemal kedy čudovať. Muži sa blížili k nemu a potichu sa medzi sebou po taliansky rozprávali.
„Och, pápeženci.“ šepol pre seba Amadeus, schytil zo zeme kameň, zacielil a hodil ho o niekoľko metrov doprava. Taliani si pripravili zbrane a vydali sa tým smerom. Amadeus sa ukryl za ľavý bok auta, aby ho nebolo vidieť. Útočníci šli k miestu, kde začuli zvuk a rozhliadali sa, pričom zbrane držali vo výške očí. Keď nič nevideli, ruky spustili a obrátili sa Amadeovi chrbtom, v túžbe zistiť, čo bolo pôvodom toho zvuku.
Amadeus to využil a ticho, no rýchlo uháňal smerom na druhý koniec parkoviska, kde na neho v aute čakal Iasonos.
„Meškáš desať sekúnd.“ privítal ho výčitkou.
„Vďaka, že si ma neposlúchol a počkal si.“ ocenil to Amadeus. „Poďme.“
„Problém je, že výjazd na cestu je vpredu. Budeme musieť prejsť okolo tých chlapov.“ povedal Iasonos.
„Nič sa nedá robiť. Naštartuj, kým tu neprídu.“
Iasonos prikývol a skrútil kľúče v zapaľovaní. Šliapol na plyn, pričom skrútil volant, aby nenarazil do auta pred nimi. Pneumatiky zaškrípali a už leteli stredom parkoviska, smerom k výjazdu na cestu. Dvojica útočníkov si ich všimla, postavila sa im do cesty a jeden z nich vystrelil. Amadeus ani Iasonos ani nestačili skloniť hlavy, no guľka letela o niečo vyššie a škrabla len strechu automobilu, pričom nerozbila ani predné sklo. Auto mohlo ísť ďalej.
„Dokelu! Odskočili.“ zahrešil Amadeus, keď obaja Taliani ušli pred rútiacim sa autom.
„Amadeus!“ napomenul ho Iasonos, keď vo veľkej rýchlosti vybrali zákrutu a boli na ceste, pričom im Taliani do karosérie vystrelili dve guľky.
„Veď by to bola sebaobrana! A predpokladám, že majú auto.“ vzdychol si Amadeus.
A mal pravdu. O niekoľko sekúnd sa za nimi vyrútilo auto, na ktorom bolo okno pri spolujazdcovi otvorené a trčala z neho ruka s revolverom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár