Skoré raňajky
Ten deň pri večeri sa všetci zainteresovaní tvárili čudne. A hoci večera bola chutná, mali v tvárach kyslé výrazy. Dokonca aj ostatní hostia pobodali, že tu čosi nehrá. Kde sú Gardenovci? Prečo nikde nevidieť Červenkovcov? A čo robia tí chlapi pri dverách? Prečo sa neustále pozerajú na mladého Konstantinova a Furstburga?
Pravda bola taká, že Alexandrou pred odchodom na políciu so zadržanými nariadil, aby Amadea a Iasona neustále strážili jeho ľudia, nakoľko nechcel, aby sa nepríjemný nočný incident zopakoval. Preto ku každému jednému priradil osobného strážcu. Ten, ktorý mal strážiť Amadea, bol cez dva metre vysoký a jeho hmotnosť iste presahovala sto kilogramov. Nasledoval Amadea ako tieň, kdekoľvek sa pohol. Amadeus si dokonca musel vypýtať od vedenia hotela paraván, aby sa mohol vo svojej izbe prezliecť, lebo osobný strážca spal na prístelku v kúte jeho izby.
„To bude skvelá dovolenka!“ vzdychol, keď ten večer spolu s Marlene a Christianom počúvali rozhlas. Strážca sedel v kúte, iste ich počul, no Amadeus sa ani nesnažil hovoriť ticho. Bol si istý, že chlap nevie po nemecky ani pol slova.
„Už je skvelá.“ poznamenal Christian. „Najprv vražda, potom tvoje postrelenie... Len tak ďalej.“
„Azda sa na teba lepí nešťastie všade, kde sa len pohneš.“ povedala Marlene. „Kdekoľvek prídeš, udeje sa tam nejaký zločin.“
„Keď sa už zločin udial, je potrebné ho aj vyriešiť.“ povedal Amadeus, vstal a stíšil rádio, z ktorého sa ozýval neopakovateľný hlas Louisa Armstronga. „Máme niekoľko otázok, nad ktorými sa musíme zamyslieť.“
„Napríklad?“ opýtal sa Christian a napriamil sa na pohovke.
„Čo zatiaľ vieme: z vraždou pána Konstantinova to nebolo také jednoduché. Fingovanú samovraždu majú na konte Ingerovci, no oni ho nezabili.“
„Ozaj, už sa vrátili.“ poznamenala na okraj Marlene. „Videla som ich po večeri, ako vystupovali z Ráchelinho auta. Predsa ich len vytiahla z basy na kauciu.“
„Uhm.“ zašomral Amadeus, no tejto správe nevenoval pozornosť. „Ďalej vieme, že na terasu Ingerovcov telo zhodili Červenkovci. No ani oni ho nezabili. Tak kto teda?“
„Tá prítomnosť mŕtveho pána Konstantinova v apartmáne manželov Červenkovcov ma znepokojuje.“ premýšľal Christian.
„Vrah sa chcel zbaviť podozrenia.“ vravela Marlene.
„Áno, ale prečo telo odniesol práve tam. Bol to náhodný výber? Alebo sa snažil zdiskreditovať Červenkovcov?“
„Možnože vedel, že Varvara bola milenkou pána Konstantinova, teda pán Červenkov mal motív vraždiť.“ rozvíjala niť zločinu Marlene. „Ak by polícia našla mŕtvolu v tom apartmáne, všetko by bolo jasné. Grigoriho by zavreli a vrah by ostal na slobode.“
„Obaja môžete mať pravdu.“ utrúsil Amadeus. „Pohli sme sa ale ďalej, zmenšil sa nám okruh páchateľov, a to na tých, ktorí majú prístup ku všetkým kľúčom. Inak by sa vrah nemohol dostať do cudzieho apartmánu.“
„Amadeus, hádam nechceš povedať, že na to si prišiel až teraz.“ vravela Marlene s úškrnom a smial sa aj Christian.
„Prečo sa pýtaš?“
„Kým ty si prosil Alexandrova, aby ti nedával na krk tú gorilu, ja a Christian sme sa na to spýtali pri recepcii. Pravda je taká, že ku všetkým kľúčom má prístup Ráchel, Grigorij Červenkov, Oscar Stone, recepčná a vedúca chyžných. To je Kyria Maria.“
Amadea troška pichla pri srdci pýcha, no hneď to oľutoval. S pochvalným úsmevom sa spýtal:
„Nemohol niekto získať kľúče z recepcie, keď tam nik nebol?“
„Nie, kľúče držia v zamknutej zásuvke v recepčnom pulte, ktorá nebola poškodená. Nanajvýš nebola hlásená žiadna krádež či strata kľúča. Preto vraždiť mohol len niekto z týchto štyroch.“
„Hm, ostatných nemôžeme úplne vylúčiť, veď ku kľúčom Kyrie Marie sa mohol pokojne dostať aj Iasonos, ktorý tu ale nebol, či Kyriaki Konstantinová. No primárne môžeme uvažovať o nich.“
„Mali by sme začať s tým, kto má zo zločinu úžitok.“ navrhol Christian. „Kto bude teraz dediť hotel? Deti, či manželka?“
„Nesmieme zabudnúť na tú tvoju ženu v čiernych plavkách, Amadeus.“ spomenula si Marlene. „Stále nevieme, o koho ide. No v poslednom čase sa akosi neukazuje.“
„V prvom rade by sme sa mali vyspať.“ riekol Amadeus a poriadne si zívol. „Aj zajtra je deň a na mňa je to dnes už priveľa informácii.“
„Máš pravdu.“ prikývla Marlene, vstala a vypla rádio. „Tak dobrú noc, páni.“
„Dobrú noc! Dúfam, že túto noc ma nebudú naháňať žiadni šialení vrahovia.“
Noc prebehla pokojne, bez toho, aby sa ktosi pokúsil zabiť Amadea, veď najprv by si musel poradiť s jeho osobným strážcom. Amadeus sa zobudil okolo pol siedmej. Výdatne sa na posteli natiahol a nasadil si okuliare. Potom sa potichu na posteli posadil a obliekol, pričom sa snažil nezobudiť obrovskú kopu svalov, ktorá odfukovala v kúte jeho izby.
Postavil sa a vybral sa von z izby. Ledva spravil niekoľko krokov, osobný strážca sa postavil, čulý ako rybička a kompletne oblečený. Amadeus potlačil sklamanie a vyšiel von.
Okolie sa už kúpalo v jasnom dennom svetle. A, ako inak, ukazoval sa ďalší tropický deň. Amadeus pamätal na dodržiavanie pitného režimu, preto si hneď aj nalial pohár vody. Sadol si na gauč a snažil sa zrekapitulovať včerajšie udalosti a nové informácie. No stihol si len trikrát pohladiť bradu, keď zrazu okolím otriasol panický ženský výkrik.
Amadeus vyskočil a letel na balkón. Jeho strážca, vždy v strehu, bol pri balkónových dverách dvoma skokmi. V ruke držal lesklú zbraň a snažil sa Amadeovi zabrániť, aby vyšiel na balkón.
„Prosím vás, hádam si nemyslíte, že na balkóne na mňa čaká šialenec so sekerou v ruke!“ zavrčal on a podarilo sa mu vyjsť von. Pristúpil až k zábradliu a pozrel sa dole.
Videl, ako od vchodu náhlivo vyšiel Oscar Stone a v ruke držal akúsi oceľovú tyč. Pristúpil k nejakému malému čiernemu zvieraťu, ktoré sa náhlilo chodníkom a dvomi presne mierenými údermi živočícha usmrtil.
„Vidíte, nie je sa čoho obávať!“ povedal smerom k vchodu osobe, ktorú Amadeus nemohol vidieť. „Bol to iba škorpión. Kým vás neuštipne, nie je nebezpečný!“
Oscar sa pozrel hore, usmial sa a kývol Amadeovi. Amadeus mu kývnutím ruky odzdravil. Oscar zmizol v hoteli a Amadea zrazu prudko zabolel bok. Jeho rana.
Vrátil sa do obývacej haly a vypil svoj pohár vody na ex. Pomyslel si, že ho ani tak nebolel bok, ale žalúdok. Je to možné? Vari len nie je hladný? Veď na Tripose človek nebýva hladný, skôr smädný. Nuž čo, vyberie sa do jedálne. Iste tam už personál pripravuje raňajky a môže ich dostať hneď.
Odložil pohár a otvoril dvere. Nemohol však vyjsť von, najprv musel počkať, kým jeho osobný strážca dôkladne neprehľadal celú chodbu. Až keď zistil, že je vzduch čistý, pokynul Amadeovi, že môže pokojne ísť.
Amadeus nastúpil do výťahu a zviezol sa na prízemie. Vystúpil a zamieril do jedálne, samozrejme, musel počkať, kým ju jeho strážca neprehľadá. Vošiel dnu. Našiel tam Iasonosa, ktorému práve prinášali jedlo. Za chrbtom mu stál jeho ochranca.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár