Do Prahy som prišiel z Plzne, diaľnicou D5. V aute som sa väčšinou bavil s mobilom, kým som všetkých, čo mi volali, uistil, že len čo pristanem, dám im vedieť (no oni volali skôr, ako som si ja vôbec vložil do mobilu cyperskú kartu).
Radosť som začal mať už na diaľnici. Môj prvý let a nad Prahou sa vznášajú obrovské búrkové mraky, ktoré akoby šli s nami z Plzne (na Cyprus nedošli, na pobreží nespadne ani kvapka asi pol roka). Hneď začali kapotu bičovať obrovské krúpy.
,,Hm, ak to takto pôjde ďalej, tak štart bude odložený." povedal som si.
Na letisko sme dorazili dve hodiny pred odletom (také sú pravidlá, ak totiž terorista bude na letisku dve hodiny, personál si všimne, že má za lubom nekalé úmysly). Asi pätnásť minút som čakal pred hlavným vstupom a díval sa skrz nepriehľadnú dažďovú clonu, kde je otec, ktorý asi šiel svoje Mitsubishi zaparkovať niekam na Kamčatku, aby nemusel platiť nehorázne parkové.
Keď prišiel, ešte sa odysea neskončila. Letisko veľké ako katedrála, odlety, prílety hore-dolu, na ktorý pás mám hodiť batožinu? Bol by som nerád, ak by letela trebárs do Somálska. Prešiel som okolo všetkých pásov, kým som natrafil na ten, ktorý nakladal batožinu do lietadla Praha - Larnaca. Chvalabohu, neprešvihol som dvadsať kíl! No pocítil som menšiu nervozitu, lebo ujo, ktorý mi kontroloval doklady, nevedel, či môžem letieť na Cyprus na slovenský občiansky preukaz (načo mi už len je v Európe cestovný pas?). No aj táto peripetia bola vyriešená v môj prospech. Batožina zmizla kdesi v tajuplných kútoch R____ě a ja som sa na jej zmenšujúcu sa siluetu díval vo vedomí, že ju možno už nikdy viac neuvidím a o desať rokov ju vydražia dakde na káhirskom letisku.
Kým ubehli nekonečné voľné chvíle do odletu, šiel som sa s otcom pozrieť na vyhliadkovú plošinu letiska, ako štartujú lietadlá a hádal som, ktorý airbus je môj.
Vrátil som sa pred bránu číslo B7, odkiaľ som mal letieť. Čoskoro sa okolie brány zaplnilo dovolenkármi, alebo domorodcami, ktorých telesné rozmery a opálenosť si človek nemohol nevšimnúť. Hlavne ich krik bol krásne prenikavý a iste ho započuli aj v Larnace.
Let mal vzlietnuť o pätnásť minút, no prečo sa brána neotvára? Vnútornosti sa mi začali triasť nervozitou a aj zvukovými vlnami, ktoré vydávala najmä jedna veľká rodina Cyperských Grékov: staršia, ,,horizontálne rozložitejšia" dáma, ktorá brázdila letisko ako Titanic, jej manžel, nejaký nahluchlý od jej neustále vreskotu, zrejme jej dcéra s veľmi peknou dcérou (alebo nevestou) a chudým synom (alebo zaťom). Nedalo sa to určiť, všetci boli opálení, čierni a vydávali toľko decibellov, ako víla banší.
Titanic vrazil do pultu pri odbavovaní batožiny a hlasito sa dovolával otvorenia brány. Dispečer ich upokojil. Šiel som tam ja (mohla suchá triesočka ako ja vybaviť viac, ako ten torpédoborec predo mnou?).
Dispečer mi vraví:
,,Jen počkejte, pane, brána se hned otevře."
Tak som čakal, ale už som mal zúfalo málo času. Keď do vedľajšej brány vošli pravdepodobne moji piloti a Titanic sa postavila s celou svojou famíliou k bráne B8, šiel som tam i ja. Rozlúčil som sa s otcom a dúfal som, že neodletia bezo mňa. Keby aspoň tá babizňa stála v šore za mnou, tú by tu nemohli nechať, veď by im rozmlátila pol republiky.
,,Mal som vojsť cez bránu B7, ale tá sa neotvárala." žalujem sa letiskovej kontrole č.1.
,,Tady je to jedno, kde se postavíte, důležité je to až při druhé kotrole." vraví mi dispečerka a mňa skoro porazilo.
Vojdem do medzinárodnej zóny. Iní tam nakupujú bez cla, čakajú na let, nakupujú bez cla, jedia vo fastfoodoch, nakupujú bez cla a ja uháňam ako šarkan vpred, zúfalo hľadajúc bránu B7, kým ostatní sa na mňa so záujmom pozerajú. Možno mysleli, že sa tu natáča remake Sám doma 2.
Rovno, rovno, doprava, doľava, dole (,,né, pane, tohle je B2, jděte nahoru a pak rovně"), hore, dopredu, vľavo, vpravo... Konečne, moja brána!
Zaradil som z tretej kozmickej rýchlosti na neutrál a počkal som, kým naberiem dych. Potom som začal zo seba zhadzovať opasok, vyberať peňaženku, kľúče a všetky kovové predmety a hádzať ich do koša predo mnou.
,,Ponáhľal som sa sem, bránu B7 neotvorili a bál som sa, že zmeškám." vravel som dispečerke, s jazykom na podlahe.
,,To jste nemuseli, letadlo bude mít spoždení. Máte v příruční batožině notebook?" upokojuje a pýta sa ma kontrolórka pri kontrole č.2.
Odbavil som sa po druhýkrát a vošiel som do čakárne B7, kde už boli len tí, čo leteli na Cyprus. Tucty dovolenkárov, zahliadol som aj Titanic, pokojne kotviaci v kúte, akýchsi dvoch Grékov, ktorí zrejme mali nejakú zvláštnu potrebu rehotať sa a jeden druhému visieť na ramene.
Pozrel som sa na oznamovaciu tabuľu. Skvelé, let odložili o pol hodiny. Ešte som prijal posledný hovor od otca, ktorý mi oznámil, že som si zabudol u neho bundu do dažďa (načo by mi na Cypre bola, keď tam neprší a denne je tam 40 stupňov) a napísal som mame, že budem mať meškanie, aby nečakala v Larnace zbytočne dlho.
Sadol som si, čítal som knihu, no bol som rušení výzvami, aby ,,sa pán Andronikoi (nejako tak sa volal) a pán Salomonssos (nejako tak sa volal) čo najskôr dostavili k bráne B7" (tak to pre nich lietadlo meškalo!). Z tridsiatych minút sa meškanie predĺžilo; mali nás začať púšťať dnu až o 22:50, no nakoniec sa hľadaní cestujúci milostivo dostavili, tak nás púšťali dnu o päť minút skôr.
Letiskový zriadenec si po tretíkrát prezrel moju letenku a OP a pustil ma do dverí, kde som prechádzal provizórnou bielou chodbou, akoby som kráčal do pažeráka nejakej hroznej príšery. No dostal som sa až do airbusu (starý československý vrak), kde som si sadol k dvojici Španielov (snažil som sa nadviazať rozhovor, no vedeli po anglicky menej ako ja) a vzlietli sme.
Keď sme elegantným širokým oblúkom obleteli Prahu a ja som sa kochal pohľadom na svetlá Národního divadla, Národního muzea a Karlovej univerzity, ako sa odrážajú na Vltave, zatúžil som po tom, aby som najbližšie neletel z Prahy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár