Piateho júla v noci som si však vypočul vo verejnoprávnom rozhlase (či ,,rozhlaso-televízii", alebo ako to mám volať) reláciu, ktorá sa venovala misii sv.Konštantína a Metoda z historického hľadiska, cez optiku kritického uvažovania.
Zaujalo ma najmä vyhlásenie, že cyrilo-metodský odkaz, na ktorý sa strašne radi mnohí odvolávajú a ktorý je zakotvený aj v ústave, v skutočnosti neexistuje. Po Metodovej smrti boli žiaci Solúnskych bratov z územia Veľkej Moravy vyhnaní. Tým sa kapitola uzavrela a my sme sa začali orientovať na latinskú kultúru, hoci sme už za čias Samovej ríše boli orientovaní skôr na Byzanciu; a to čulými obchodnými stykmi.
Iritovalo ma však najmä časté vyhlásenie, že školy sa postavám týchto dvoch svätcov a ich duchovnému a kultúrnemu pôsobeniu medzi našimi predkami málo venujú a sú zlé nastavené učebné osnovy.
Minulý rok som maturoval, teda mám v čerstvej pamäti stredoškolské učivo. A nenavštevoval som cirkevnú školu, ale štátnu, ktorá bola technického zamerania. A musím povedať, že počas prvého ročníka sme sa Konštantínom a Metodom zaoberali dostatočne. Učili sme sa o nich viac, ako o ostatných veľkých postavách našej histórie (hm, azda s výnimkou Ľudovíta Štúra). O Proglase sme toho vedeli až-až, a tiež sme zo seba sypali všetky dôležité dátumy. Nielen rok 863, ale aj odchod do Ríma, uznanie slovienčiny ako bohoslužobného jazyka, rok Konštantínovej smrti, útrapy biskupa Metoda i rok jeho smrti.
Tu sa dostávam ku koreňu problému. Ministerstvo môže vydať akékoľvek úžasné osnovy, učiteľ môže rozprávať akokoľvek zaujímavo (mal som to šťastie, že na našich hodinách slovenského jazyka a literatúry nikto ani nedýchal, nakoľko výklad pani profesorky bol natoľko zaujímavý), no škola nemôže donútiť žiakov, aby mali taký hlad po vzdelaní, ako človeku a jeho dôstojnosti prináleží.
Bohužiaľ, súčasná kultúra vzdelaniu nepraje. Sám som bol svedkom, keď osemnásťročný mladý muž spájal udalosti v Černovej s augustom 1968, nevie, kto je slovenský premiér, alebo Buckinghamský palác určil za sídlo PREZIDENTA Veľkej Británie (ak niekto z vás bol v Británii, iste môže potvrdiť, že Briti by ho po tomto vyhlásení ukameňovali)!!! A ešte sa tvári ako hrdina, ktorý môže byť len hrdí na svoju primitívnosť.
V histórii boli rôzne hnutia, filozofické smery, jeden absurdnejší, ako druhý. Gorgias z Leon hlásal absolútnu moc rétoriky. Hegesias tvrdil, že po vyskúšaní všetkých slastí už človeka nemôže nič dobrého čakať, preto je v takom prípade správne spáchať samovraždu. Diogenes býval v sude a hlásal nepotrebnosť všetkého, čo neskôr prijali dualisti všetkých čias.
A boli tu i iné bohémske hnutia, alebo ich opaky, no nikto sa neopovažoval vyhlásiť vzdelanie za zbytočné a každý mal k múdrosti úctu (aspoň podľa toho, čo viem ja).
Keď si zlo nasadí svoju pravú tvár, je len málo príťažlivé. A jeho pravá tvár je špina, zápach, a hnus, primitívnosť. Veď aj hebrejské slovo ,,šeól", ktorým Židia označovali čosi ako peklo (respektíve predpeklie) znamená smetisko. No zlo sa často prevlečie do ,,purpuru a šarlátu, vyzdobí sa zlatom, drahými kameňmi a perlami a do rúk vezme zlatý pohár, ktorý je ale plný ohavnosti a nečistoty" (porov. Zjv 17, 4). No nie je príťažlivejší bohémsky štýl života, alebo nejaká začmudená putika?
A som prekvapený, že mnohým ľuďom, ktorí sa rozhodli pre zlo, je viac sympatický smetiskový šeól, ako neviestka babylonská. No možno je to tak dobré. Mnohí nevzdelaní by sa stali hedonistami, ak by vedeli, čo to znamená. A konečne môžeme vidieť zlo v jeho najnaturálnejších farbách - ako chliev a primitívnosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár