Som tu už 3 mesiace a aj tak som nenašiel nikoho, kto by so mnou šiel do kina na Harry Pottera. Teda našiel som si, lenže Christian Harry Pottera nemá rád a Cindy rodičia samú s chlapcom do kina nechcú pustiť. Asi by som si mal nájsť kamarátov s lepšími rodičmi.
A pritom na Slovensku ma čaká minimálne 10 priateľov, ktorí by so mnou do toho kina šli. Aj o polnoci.
Zostal som teda celý deň doma, tak ako včera, rovnako ako minulý víkend. Aspoň som sa učil moju milovanú français, dnes som si zopakoval niečo o l´alimentation, le repas atď. veď to poznáte. Práve som si uvedomil, že som sa vôbec nedostal k les boissons. Nevadí, nabudúce.
Niekto mi napísal na skype. Nika. Tak ako vždy. Nika je dievča, čo kedysi písalo blogy o svojom zahraničnom štúdiu vo Fínsku, no potom s tým prestala. Poslal som jej poštou list a ona mi odpísala. Asi by som jej mal už konečne odpísať naspäť. O tom som však nechcel. S Nikou sme sa stali celkom dobrí kamaráti, ak sa to teda dá nazvať kamarátstvom, píšeme si náhodne o svojich pocitoch a životných situáciách, ktoré nás postretli.
Vtom ma napadlo, že jej cez skype zavolám a zaspievam hymnu. Len tak, veď za to nič nedám. Po chvíľke prehovárania a Nikinom vypnutí mikrofónu (nechcela byť počuná) mi povolila jej zavolať a zdvihla. Prvých 20 sekúnd som sa smial, neviem prečo, ale telefovanie cez skype mi vždy prišlo smiešne. Predstaviť si, že na druhej strane je človek, ktorý vás počúva, no proste som malé dieťa. A vtom som spustil.
Doprevádzaný youtubovým videom (a Nikinou spŕškou smajlíkov) som začal spievať prvú strofu.
Úplne som sa smial a Nika, stále ma zaplavujúc svojím smiechom, mi vôbec nepomáhala. Navyše som spieval úplne falošne, ale nakoniec som sa vzchopil a druhú slohu som dal!
Ukončil som hovor.
S obrovským úsmevom na tvári. Takéto národné chvíľky, tak ďaleko od domova si musím dopriat častejšie. Máme krásnu hymnu.
Ďalší dnešný podnet prišiel poobede. Umýval som si v kúpeľni zuby keď vtom som v umývadle zbadal mravcov. Dvoch. Zasa. Nechal som ich tak a v pravidelných intervaloch som si vypľachoval ústa. Pustil som malý pramienok vody a všimol som si ako jeden mravec skĺzol dolu a pred ústím umývadla sa niekoľkokrát obklopený vodou rýchlo skĺzol dolu a hore. Možno tak o jeden centimeter, ale pre mravca je to stále veľká vzdialenosť. Nakoniec navždy zmizol v útrobách umývadla.
Bol tu však ešte jeden mravec. Padol vedľa neho kúsok zubnej pasty a vtedy si uvedomil, že sa niečo deje. Zúfalo začal štverať hore, no umývadlo bolo príliš strmé. Voda dolu v umývadle zurčala a ja som si stále vypľachoval ústa. Nakoniec sa mu podarilo vyjsť nahor.
V normálnom prípade by som ho iba rozpleštil o stenu s nehlasitým ,,pup!", tak ako vždy, ale spomenul som si na svoju kamarátku Grétku. Tá by toho mravca zachránila, rovnako ako už zachránila topiacu sa muchu a zúfalú molu z autobusu, ktorá sa nevedela dostať von.
Tak som ho vzal do dlane a rozhodol som sa, že mu nájdem krajšie a bezpečnejšie miesto. Moji hosťovskí rodičia neboli doma, a tak boli dvere zamknuté (nenapadlo ma ich odomknúť! , povedal som si, že ho teda nejako dostanem von oknom. Na všetkých oknách ale majú sieťky, a keď som sa ho snažil postrčiť na povrch sieťky, on sa chudáčik vydal opačným smerom, smerom ku mne. Pretože vonku bola zima.
Po nevydarenom skúšaní som teda zobral nejaký papier, čo bol položený na stole v obývačke a opäť som sa ho snažil presvedčiť, že na tej sieťke bude mať krajší život. Teda, aspoň dlhší. Mravec však neprestal protestovať, a tak som začal naň fúkať v smere, v ktorom som chcel, aby šiel. On sa však nejak (záhadne) prilepil na papier dvoma zadnými nohami, asi tam má nejaké chrobačie chĺpky a ani sa nepohoil, zatiaľ čo sa jeho krehké telíčko pod napätím napínalo. Keď som prestal fúkať, mravec sa zastavil, a prednými nožičkami si začal upravovať predné tykadlá a zadoček.
Uvedomil som si, že mravec, to nie je iba malá bodka, ale že i on je individualita. Má telíčko, zadoček, šesť nôh, tykadlá, hryzadlá... A kebyže si ho môžte pozrieť úplne zblízka, tak objavíte, že jeho oči sa skladajú z malých bubliniek, tisícok bublín... A každá tá bublinka z ešte menších bublín!
Na moment sme sa stali priateľmi.
Uvedomil som si, že aj keď niekedy niekto (niečo) vyzerá úplne otravne a nechcene, aj tak vám to môže priniesť niečo do života. Len sa treba na to pozrieť z iného uhľa pohľadu. Nie ako na bodku, ale ako na živé stvorenie.
Utekám do školy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
4
Opäť mám spríjemnený deň vďaka Tvojmu blogu Ako dokážeš opisovať obyčajného mravca spôsobom, že on je jedinečný a neobyčajný
Inak mňa veľmi často chytajú národné chvíľky, zaspievam si hymnu len tak pre dobrý pocit. Neviem ako spievaš ty, ale ver, že to nie je také hrozné ako ja (že vraj spievam ako keď ští kočka na plech-neviem, ale to prirovnanie mi príde smiešne )
Inak mňa veľmi často chytajú národné chvíľky, zaspievam si hymnu len tak pre dobrý pocit. Neviem ako spievaš ty, ale ver, že to nie je také hrozné ako ja (že vraj spievam ako keď ští kočka na plech-neviem, ale to prirovnanie mi príde smiešne )
Napíš svoj komentár
to z finska
normalne uz nepisem