Christian po mňa prišiel niečo po štvrtej poobede, tak ako sme sa dohodli. Očakával som, že bude doprevádzaný svojimi priateľmi Grantom a Scottym, ževraj sa nemám čoho obávať, pretože sú to v pohode chalani, ale to, čo som zbadal pred domom ma trochu prekvapilo.
Pred domom parkoval jeep, ktorého vodičom bol Grant (má okolo 30 rokov) a okrem Scottyho a Christiana boli v aute ešte ďalší dvaja chalani, asi v mojom veku. Tak sme sa teda vydali do... kostola. Druhé prekvapko!
To, že idem na opekačku miestnej mládežnickej skupiny pôsobiacej popri kostole, v skratke youth group a nielen na opekačku "kamoša", mi Christian akosi zabudol povedať. Avšak vyzerali celkom priateľsky, a tak som nemal žiadne obavy, aj napriek tomu, že som ateista. Američania sú totiž celkom otvorení a tolerantní voči ostatným viero/bezvyznaniam.
Tretie prekvapko! Nešli sme opekať do kostola, ale niekam mimo mesta. To som si uvedomil, keď sa mi naša cesta začala zdať akási pridlhá. Išli sme na usadlosť Grantovej matky, bol to opustený dom na vrchole kopca, pod ktorým sa rozprestierali široké stráne so stovkami pasúcich sa kráv.
Takto to tam vyzeralo:Ak sa vám zdá, že Christian kríva, tak sa vám zdá dobre. Vo štvrtok totiž spal u svojej tety, ktorej dom pochytil požiar. Christian pri úteku z horiaceho domu škaredo spadol a zranil si chodidlá.
A áno, ohadzovali sa kravskými hovienkami!
Začalo sa stavať ohnisko. Sprvu som nechápal, prečo tak nesystematicky hádžu hrubé kusiská dreva na jednu kopu, chcel som im poradiť, nech začnú najprv s malými suchými halúzkami, tak ako ma to naučil môj otec, ale potom som si uvedomil, že som v Amerike. Olej. Grant ním polial tie obrovitánske polená a škrtol zápalkou. Mocný plameň sa objavil po niekoľkých sekundách. Síce to bolo praktické a účinné, ale mne sa spôsob, ktorý ma naučil môj otec páči viac. Je záslužnejší.
Grant priniesol veľkú prenosnú chladničku plnú nápojov rôznych značiek, od Pepsi, Mountain Dew, Dr. Pepper až po rôzne limonády, tu jedným slovom nazývaným sódy. Americké prenosné chladničky sú vlastne plastové boxy, do ktorých vložia veľké vrece ľadu (predávajú v potravinách za $2), aby udržali nápoje chladné. Aj to sa trochu odlišuje od malinovky-v-chlade-udržiavajucom spôsobe mojej rodiny - vedro so studenou vodou, do ktorého vkladáme fľaše (na záhradných opekačkách).
Trochu som sa čudoval tomu, že sme už pri ohni sedeli asi hodinu, ale ešte stále sme nič neopekali. Vtom však prišiel Grant a zavolal nás do domu. Na kuchynskej linke na nás čakali upečené kuracie stehienka. Prišlo mi zvláštne, že sme prišli na opekačku, ale kura sme aj tak pripravili v mikrovlnke. Ani zďaleka nechutilo tak dobre ako to od mojich rodičov, nebolo totiž opečené nad dymiacimi uhlíkmi, ale upečené mikrovlnami!
Jediné, čo sme opekali bolo marshmallow. Okolo opekania marshmallow tu majú celú vedu. Chalani mi dávali rôzne rady, ako ich najlepšie opiecť (nad iskrami ohňa tak, aby bol povrch chrumkavý a vnútro roztopené). Opečené marshmallow potom vložili spolu s kúskom čokolády medzi dva biscuity, a tak z toho vznikol s´more. Síce neviem, čo im na tom tak chutilo (asi radosť z toho, že si niečo sami opiekli), ale ja som v tej chvíli zatúžil po tucte špekáčikov. Hneď by som im ukázal, čo je ozajstná opekačka.
Potom sa Grant viac či menej úspešne snažil utíšiť chlapcov (boli tam traja okolo 8-10 rokov), ostatní z nás mali nad 15, a začal rozprávať niečo o Bohu respektíve dal nám priestor na otázky, alebo nejasnosti týkajúce sa viery. Rozprúdila sa debata o stvorení človeka, o tom, že Adam bol stvorený z hliny a Eva z jeho rebra blízko pri srdci, to preto sú ženy také citlivé. Napadlo mi množstvo otázok, napríklad či Biblia nemyslí podobné príbehy obrazne, metaforicky, ale mlčal som. Počas celého tohto výletu som bol skôr tichým pozorovateľom, americká viera v Boha je odlišná a voľnejšia ako tá slovenská, európska vo všeobecnosti. V Amerike Boha vnímajú ako kamoša, nie ako niekoho, kto trestá.
Bolo to veľmi pekné, síce najskôr trocha nútené, ale neskôr spirituálne. Môj postoj k cirkvi to však nezmenilo, i keď tu sú to dobrí ľudia s dobrými úmyslami, konajú dobro v mene Božom.
Keď sme si tam tak vysedávali, Christian iba tak samovoľne poznamenal, ako by len bol rád, kebyže teraz môže normálne chodiť, bez bolesti v chodidlách. Uvedomil som si, aký je to dobrý pocit, mať nohy, ktoré ma zavedú všade, automaticky a bez trápenia. Postavil som sa a pomaly som spravil tri kroky. Ohol som pravú nohu v kolene a pohol som ňou dopredu. Položil som ju asi o 40cm ďalej, pocítil som ako sa mi napli stehenné šľachy. Pomaly som začal koleno vystierať za súčasného ohýbania kolena na ľavej nohe. A to všetko za kolaborácie všetkých malých kostičiek nachádzajúcich sa v mojich chodidlách. Som vďačný za to, že môžem chodiť. Rozhodol som sa, že od dnes budem každý deň ďakovať za niečo vo svojom živote, aby som si tak uvedomil šťastie, ktoré mám. Dnes sú to moje nohy.
Ak máte teda zdravé nohy, postavte sa a spravte si tri kroky. Je to úžasný pocit.
< Predošlý deň Ďalší deň >
Od 1. Decembra blogujem na novej adrese, na » murcatko.tumblr.com!
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
zeriavka
14. 11.novembra 2010 21:07
nevadí im, že ich kameruješ? inač bude Ti smutno, keď toto, čo tu píšeš budeš čítať po návrate domov
4
Keď píšeš, že tvoj postoj k Cirkvi nezmenilo to, ako oni veria v Boha, tak mi pritom napadlo, že vlastne Cirkev a osobná viera v Boha, sú dve rozdielne veci. Mnoho veriacich sa Cirkvou vôbec nezaoberá.
5
to prostredie vo videu vyzerá ako v našom meste za cintorínom veľmi často a rada tam chodím bože to je naozaj v usa?
8
ani na Slovensku nie (vždy) Boh vnímaný, ako ten kto trestá. fenómen trestajúceho Boha je stredoveká predstava.
a mohol by si niekedy ísť s nimi aj do kostola, určite by z toho bol zaujímavý blog.
opekanie v USA očividne stratilo pôvodný význam, ale to asi viacero vecí
a mohol by si niekedy ísť s nimi aj do kostola, určite by z toho bol zaujímavý blog.
opekanie v USA očividne stratilo pôvodný význam, ale to asi viacero vecí
Napíš svoj komentár