Stojím za oknom a nerobím nič, iba sa pozerám

Stojím za oknom a nerobím nič, iba sa pozerám.
Poodhalím okenný záves a pozorujem výhľad, ktorý už dávno zovšednel.
Strapatý trávnik, vráskavý chodník, úsek cesty, auto.
Nič nové.

Nehybne stojím a žmúrim pred lúčmi slnka.
Srdce mi klopitá na hruď.
Privriem oči. Zatajím dych.
Otvorím oči.
Som v inom svete.

Vidím tucty žltých púpav, už po stýkrát nebojbácne vystierajúc svoje
hlávky nahor, len aby boli jedného dňa odviate vietrom.
Trávnik už odrazu nepotrebuje podstrihnúť.

Vpustím dnu jarný vánok a jeho svieže jazyky mi ovlažia líca. Predstavujem si,
že tie isté molekuly vzduchu včera hladili Jej pramene vlasov. A možno,
možnože som práve vdýchol tie isté molekuly, ktoré pred rokom pošteklili maličkú
dlaň Olivera, keď mi v tú letnú noc dával posledné pápá.

Roztrhal som záves na malé kusy.

A zvráskavenému chodníku, ktorý odrel moje kolená, už nezazlievam nič.
Nepotrebuje žiadne opravy.
Jeho nedokonalosti ho robia výnimočným.
Pripomínajú mi, že nezáleží na tom, ako ťažko a ako hlboko spadnem, život
si vždy nájde cestu nahor. Moje hojace sa kolená a puklina
v chodníku sršiaca zeleňou sú toho príkladom.

Stojím za oknom a nerobím nič, iba sa pozerám.
V ruke mám ešte kus záclony.
Slnko osvecuje moju tvár.
Lícne jamky ohraničujú môj úsmev.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu