Rozhodla som sa prežiť tento deň bez akýchkoľvek narážok na negatívno (óó, pekné slovo, nie? Skoro ako súcno . Nikto m nepokazí deň, pretože nie tým, čo ubližujú, ale sklamaným patrí svet. Navyše, dvaja z vás, milí Birdz užívatelia, mi poradili na predpredchádzajúci blog, aby som sa netrápila, keďže dotyčný, čo sa nechal poznať ako môj priateľ, si vraj nezaslúži nielen mňa, ale ani žiadne iné dievča A ja som sa nad tým fakt zamyslela, a týmto chcem poďakovať za otvorenie mojich očí. Pretože ani ho nepoznajú, ani som nepísala veľmi konkrétne, ale oni to z toho článku vycítili, vyjadrili to, čo je vlastne pravda.
Nie, víkend netreba stráviť smutne, zlostne. Nie, pre neho sa mi to fakt neoplatí, i keď myšlienky mi stále bežia k nemu. Je to pochopiteľné, nezaráža ma to.. Alebo možno len trošku...Že aj po tých jeho včerajších krutých prirovnaniach, s ktorými ma stotožňoval, stále na neho myslím. Strašne tými slovami ranil moje srdce, takto si nezaslúžim trpieť, najmä po tom všetkom, čo som do vzťahu vložila ja, bola som to vždy ja, kto aj z trosiek vybudoval nanovo silný múr, ale napriek tomu s trhlinami a padajúcou omietkou. Nie, nemal tú odvahu počastovať´ma nimi priamo mne, ale mojej sestre. Jasné, najľahšie riešenie, keďže vedel, že aj tak sa to cez ňu dozviem. Srdce mi krváca, napriek tomu,že mozog ma nôti preukázať svoju hrdosť. Láska je fakt silný cit a musím sa z neho vyliečiť.
Dnes doobedu som pozerala taký romantický film "Zamilovaný Amor". Možno ho niekto z vás tiež sledoval. Bolo to síce mierne fantazijné zdokumentovanie, no tie objatia a bozky medzi hlavnýmo protagonistami boli skutočné.. A mne sa vynoril v mysli..Hm..ON. Predstavila som si, ako bol cez vianočné prázdniny jedného dňa u mňa (viete, nechodil ku mne často) a... Sedeli sme na gauči.. Len to som si v duchu zinscenovala, ako som bola šťastná, že ho mám... Ako som ho mohla objímať.. A popri tom filme som si predstavila nás dvoch v úlohe tých hercov a... Jasné, chcela by som to zažiť, pretože zistila som, že keby teraz prišiel a len ma objal, pevne ako vždy, tak... Asi by som sa poddala... Po tých slovách, ktoré ranili, po jeho konaní, ktorým vlastne nekonal nič pre naše udobrenie.. Na Valentína sa neozval...
Ja viem, ja som teraz vo fáze liečenia sa zo sklamania.. Viem, že ma to ťahá k nemu, i keď si to vôbec vôbec vôbec nezaslúži, nič si nezaslúži, pretože rok sa správal ako moja spriaznená duša, ako niekto, kto by ma nikdy pred druhými neohováral, ale zastával by sa ma.Ja verím, že sa mi podarí zabudnúť, pretože ja mám na viac. A tiež verím, že ak tu píšem moje spovede, že sa mi možno trochu uľaví, a že vás nimi nejako neznechucujem..
Ďakujem za priiestor rozpísať sa...
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár